Margarita už dávno tušila, že tento deň príde, ale keď to nastalo, bola predsa len zmätená. Stála a nevedela, čo má robiť ďalej. Roman, jej manžel, len pokrčil plecami:
„Nie si pätnásťročná, aby si kládla také otázky. Je čas, aby si začala rozmýšľať sama.“
„Takže budem musieť odísť?“ opýtala sa ticho.
„Správne si to pochopila,“ odpovedal stroho. „Ale neboj sa, kúpil som ti polovicu domu. Je lacný, ale je tvoj.“
Rita sa uškrnula:
„Prečo len polovicu? Na celý dom nestačilo?“
Roman zčervenal od rozčúlenia:
– Dosť, Rita, nezačínaj. Už dávno nie sme manželia. Všetko ma to unavuje!
Ona sa mlčky otočila a vyšla z izby. Samozrejme, že ho unavovala. Kým Roman spravoval ich spoločné financie a rozhodoval o všetkom v dome, žil si skvele: mal peniaze na zábavu, posedenia s priateľmi v saune a možno aj na niekoho iného. Ale hneď ako Rita prestala dávať mu svoju výplatu, hneď sa nahneval:
– Myslíš si, že tvoje halieriky v tomto dome niečo znamenajú?
– Roman, už štyri roky nosím tie isté topánky, – pokojne odpovedala. – A ty si za ten čas obnovil celý šatník. Je to spravodlivé? A mimochodom, prečo „halieriky“? S mojimi brigádami zarobím rovnako ako ty.
Rozhovor sa vtedy dostal do slepej uličky. Rita vedela, že Roman má milenku, na ktorú míňa ich spoločné peniaze. Ale keď sa jeho finančná situácia zhoršila a s milenkou sa zrejme začali problémy, doma sa začali hádky.
Rita už dlho uvažovala o rozvode, ale bránilo jej v tom len jedno – nemala kam ísť. Po poslednej hádke, keď Roman prišiel domov a nenašiel večeru, spravil scénu. Rita pokojne vysvetlila, že večerala v kaviarni, pretože jej už tri mesiace nedal peniaze. To ho rozzúrilo. Kričal, že ju nikto nepotrebuje, že nemôže mať deti a že s ňou žije len zo súcitu.
Rita vtedy s námahou zadržala slzy, ale pochopila, že ich vzťah sa skončil. Začala sa pripravovať na nevyhnutné. Dnešnú otázku, čo má robiť, položila skôr zo zvyku. Nemala v úmysle bojovať o polovicu jednopokojového bytu. Ale Roman sa zrejme práve toho bál. Uškrnul sa:
– Veď si taká múdra a správna. Tak si odkúp druhú polovicu domu, ak chceš.
Vedel, že to nie je možné. Polovicu domu mu predali za pár centov, pretože druhú časť by nikto nekúpil. Rita čoskoro pochopila prečo.
História domu bola jednoduchá. Predtým v ňom žil manželský pár, ale manžel mal nehodu a stal sa invalidom. Manželka, ktorá takýto život nevydržala, podala žiadosť o rozvod a predala svoju polovicu domu. Druhá polovica zostala jej bývalému manželovi, ktorý bol teraz pripútaný na lôžko. Dom nebol rozdelený na dve časti a predaj sa týkal len metrov štvorcových.
Rita si zbalila veci, zavolala taxi a rozhodla sa hneď odísť do nového bydliska. Načo si prenajímať byt, keď ho aj tak nebude môcť udržať? Dom, podľa roku výstavby, vyzeral pevný a udržiavaný. Keď prišla, bola prekvapená: “Naozaj Roman tak rozhadzoval? Aspoň keby sa pokúsil vykúpiť druhú polovicu… Žiť sama v takomto dome, piť čaj pod akáciou…”
Otvorila dvere. Zámka sa otvorila ľahko, bez vŕzgania, ako keby ju často používali. Dom vyzeral udržiavaný, ale niečo na ňom bolo divné. Prečo tam boli len jedny dvere? Rita vošla dnu. Vo vzduchu sa vznášala vôňa liekov. Rozhliadla sa: veľká izba, spojená kuchyňa a jedáleň, ďalšia izba s otvorenými dverami. Rita nazrela dnu: priestranná, svetlá miestnosť, takmer prázdna. Z tejto izby viedli ďalšie dve dvere. Jedny boli otvorené – pravdepodobne bývalá spálňa. Druhé boli zatvorené.
Rita rozhodne otvorila dvere a od prekvapenia takmer omdlela. V izbe ju privítal pohľad muža, ktorý tu zrejme býval. Na stene ticho bežal televízor, vedľa postele stál malý stolík s fľašou vody a liekmi.
„Dobrý deň,“ povedala Rita rozpačito.
Muž sa usmial:
„No, dobrý deň. Predali vám polovicu môjho domu?
Rita prikývla a zmätene sa rozhliadla:
“Nerozumiem… Polovica domu je toto všetko? Žiadne priečky, samostatný vchod?
„Nie,“ odpovedal pokojne. – Dom nikdy nebol rozdelený. Takže teraz vlastníte polovicu domu spolu so mnou.
Rita vzdychla:
– Teraz je mi všetko jasné. A ja som si myslela, že môj manžel zrazu zbohatol. Ukázalo sa, že len ostal verný sám sebe. Prepáčte, dočasne si vezmem inú izbu, kým si nenájdem bývanie.
Muž pokrčil plecami:
– Bývajte tu, používajte celý dom. Je mi to jedno – z tejto izby nikam nechodím. Ani do polikliniky nemusím chodiť – prídu za mnou. Mimochodom, volám sa Oleg.
Rita už chcela zavrieť dvere, ale zaváhala:
– A vy sám… varíte, staráte sa o domácnosť?
„Nie, samozrejme,“ odpovedal. „Každé dva dni ku mne chodí opatrovateľka.“
Rita zavrela dvere a išla si po svoje veci. „Niečo tu nie je v poriadku. Opatrovateľka každé dva dni… A zvyšok času? Veď je ešte mladý, asi tak v mojom veku.“
Po prenesení vecí sa rozhodla niečo zjesť. Vyhrabala tašku s potravinami a rozhliadla sa. „Pravdepodobne majiteľ nebude mať nič proti, ak si zaberem jednu poličku v chladničke,“ pomyslela si.
Chladnička však nebola len prázdna – bola vypnutá zo zásuvky. Rita otvorila zásuvky: zvyšky cereálií, soľ, ale nenašla ani cukor. „Zaujímavé, čím ho kŕmia?“ – prekvapila sa.
Žena si vyhrnula rukávy a pustila sa do varenia. O chvíľu si všimla, že si spieva nejakú melódiu. Usmiala sa: „Zvláštne, práve som sa rozviedla, nemám kde bývať, nič nie je jasné, a ja spievam pesničky. A z nejakého dôvodu mám dobrú náladu.“
O hodinu zaklopala na dvere a vošla:
„Oleg, pripravila som večeru. Povečeriame spolu?“
On sa na ňu pochmúrne pozrel:
„Hneď si to vyjasnime: nepotrebujem tvoje ľútosť. Nie som hladný, takže…“
Rita rozhodne položila tác na stôl:
– Dohodnime sa inak. Nemám v úmysle vás ľutovať. Len som sa ocitla na cudzom mieste, opustená manželom, a som osamelá. Chcela som len povečerať s niekým. Aspoň s živým človekom.
Oleg sa zahanbil:
– Prepáčte, som zvyknutý tak k všetkým pristupovať. Všetci okolo mňa mi len radia a tvária sa, že ma chápu.
Rita si sadla na stoličku:
– Rozumiem vám. Koľko ľudí okolo vás vie lepšie ako vy sami, ako máte žiť.
Oleg zdvihol lyžicu k ústam a zavrel oči:
– Rita, neodpustím vám. Po takejto večeri určite nebudem môcť jesť to, čo varí opatrovateľka.
Ešte dlho pili čaj, a Rita potajomky prezerala izbu. „Zvláštne, vozík tu stojí, ale on ho nepoužíva,“ pomyslela si.
„Chápete, že skôr alebo neskôr sa spýtam, čo sa stalo. Ak mi to nechcete povedať, jednoducho mi to povedzte a ja to nechám tak.“
– Nie, skôr či neskôr sa to aj tak dozviete. Radšej vám to poviem. Pred dvoma rokmi som mal nehodu. Zdalo sa, že to nie je nič vážne, ale počas operácie na chrbte sa niečo pokazilo. Sotva ma zachránili.
Najprv hovorili, že všetko bude v poriadku. Potom zvolali konzultácie, vyšetrovali ma, ale ja som cítil, že mi nefungujú nohy. Vypisali ma s tým, že časom sa všetko vráti do normálu. Ale ako vidíte, nič sa nezmenilo.
Pred rokom prišiel nejaký profesor. Moja žena, vtedy ešte manželka, ma k nemu objednala. Povedal, že operácia prebehla normálne, ale čas bol premárnený. Hneď po nehode som mal začať s rehabilitáciou. Ale vtedy to neurobili.
Keď Elena počula tento verdikt, zbalila si veci a odišla. Potom som sa dozvedel, že rozdelila všetko, čo sme mali. Hoci sama do toho nič nevložila. Vzala si auto, ani sa nezamyslela, že je po nehode. Rozdelila dom. A ako som sa dnes dozvedel, svoju polovicu rýchlo predala rovnako bezcharakternému človeku, ako je ona sama. To je celý príbeh.
Rita prekvapene zdvihla obočie:
– Nerozumiem. Budete len tak ležať a čakať na koniec?
– A čo navrhujete?
– Ako čo? Bojovať! No, robiť niečo, žiť, veď nakoniec!
– Ako, prepáčte, žiť? Myslíte si, že ste jediný na svete? Nie, nie ste jediný, ani druhý, ani tretí. Takých ako vy sú tisíce a nikto sa sám nezničí. No, to je samozrejme vaša vec, ale ja to asi nepochopím.
Rita vstala a začala zbierať riad.
– Vtedy sa ubytujem v tej izbe.
Oleg prikývol:
– Celý dom máte k dispozícii. Mne je jedno, kde budem bývať. Mimochodom, ďakujem za večeru.
Rita za sebou zavrela dvere, na okamih sa zastavila, chcela sa opýtať, či niečo nepotrebuje, ale potom si rozmyslela, že by sa Oleg mohol uraziť. „Predsa len nejak žil predtým.“
Zaspala okamžite, ale ráno ju zobudil podráždený hlas:
– Bože, kedy už vás, invalidov, zozbierajú a odvezú na ostrov, aby ste tam po sebe liezli! Ja už nemám silu!
Ritu to ako keby niekto odhodil. Uvidela Olegove zblednuté lícne kosti – bolo vidno, ako silno zvieral zuby, aby neodpovedal. V kuchyni nejaká žena rázne balila Ritin nákup do tašky.
„Bože, pomôž,“ preškrípala Rita.
Žena sa trasla a upustila salámu, ktorá sa nechcela zmestiť do už preplnenej tašky.
„Nebojíte sa, že si to roztrhneš?“ Rita hovorila jemným hlasom, ale jej oči… „Pomôžem ti to odniesť k dverám.“
Žena cúvla, ale Rita chytila tašku a tak silno ňou udrela zlodejku, že sa otočila a vrhnula sa k dverám. Ale Rita sa nevzdávala.
Až k bránke… Mladá žena stihla ešte niekoľkokrát udrieť opatrovateľku. V poslednej chvíli z tašky vypadlo balenie vajec, ktoré sa rozliali po plášti utečenkyne.
Rita sa vrátila domov, s ľútosťou sa pozrela na to, čo zostalo v taške, a vyhodila ju spolu s obsahom. Otočila sa – a jej oči sa nedobrovoľne rozšírili: Oleg sa smial!
– Rita, no ty mi to! Videli ste sa, strašidlo morí. Dokonca som sa bál, že ju udrieš bagetou po hlave.
Rita sa tiež zasmiala a potom povedala:
– Teraz si dáme kávu a ja pôjdem do obchodu. Inak, kým budem štyri dni v práci, zomrieme tu od hladu.
– Ako som dlho nepil kávu… Rita, poď sem, prosím. Tam, v nohe stola, sú tiež peniaze. Kvôli mne ste prišli o potraviny. Nehľadajte tak na mňa. Teraz je nemožné nájsť opatrovateľku pre niekoho ako ja. A ak nechám peniaze tak, hneď ich niekto vezme. Vezmite si ich, kúpte niečo aj za mňa. Len čo budem teraz robiť bez opatrovateľky?
Rita sa usmiala:
– Nebojte sa, niečo vymyslíme. Medzitým vám pomôžem. Mimochodom, som zdravotná sestra. Takmer doktorka.
– Takmer? Áno, s tromi ročníkmi medicíny. Potom ste sa vydali a kariéra skončila.
Rita a Oleg žili, existovali, susedili už takmer pol roka. Chodila do práce, varila, pomáhala Olegovi, hoci sa bránil. Niekedy večer sa dlho rozprávali. Práve Rita, keď zistila, že predsa len môže a musí sedieť, prinútila Olega pohybovať sa na stoličke aspoň po dome. Potom sama vyrobila rampu z verandy.
Uplynuli dva roky.
„Áno, priateľu, úprimne povedané, veľmi ste ma prekvapili. Ako ste to dokázali? Vaše svaly boli úplne ochabnuté. Všetky boli prakticky vyschnuté, a teraz – je radosť sa na vás pozerať. Tu musí byť v hre láska.“
Oleg sa zahanbene pozrel na Ritu a prikývol:
– No, bez nej to nejde.
– Čo poviete, doktor?
– Čo poviem… Nevidím žiadne kontraindikácie, aby ste začali vstávať. Vaše nohy vás unesú, horšie to už nebude, ale buďte pripravený: chodiť sa budete musieť naučiť znova.
– Viem, doktor, som pripravený. Dokážem to!
Oleg bol presvedčený, že to dokáže. Aj keby nedokázal, tak to dokáže. Nemal inú možnosť. Včera mu Rita povedala, že je tehotná. Bol pripravený hneď vstať, ale ona mu to nedovolila a povedala, že sa najprv musia poradiť.
Vedel, že Rita sa na neho pozerá a trápi sa viac ako on sám. Nebolo to len strašné, bolo to veľmi strašné a veľmi bolestivé.
Ešte pár centimetrov. Oleg pustil vozík a pozrel sa na ňu:
– Dokážem to. Pre teba to dokážem.
