Mám päťdesiat rokov. Celý svoj život som zasvätil rodine. S Karinou sme sa zoznámili, keď sme mali dvadsaťdva rokov, a vzali sme sa v dvadsiatich štyroch. Svoju manželku som veľmi miloval, bola pre mňa v istom zmysle ideálom.
Počas celého manželstva som nikdy neprežúval zradu ani sa neobzeral okolo seba. Mali sme dve deti. Videl som, že pre manželku je ťažké zvládnuť dve malé deti, a tak som jej po práci pomáhal. Karina nikdy nepracovala a venovala sa najmä domácnosti. Rodina mohla žiť z môjho platu a nič nepotrebovala.
Potom sa však stalo, že firma, v ktorej som pracoval, skrachovala. Náš najstarší syn mal desať a najmladší osem rokov. Rodina zostala bez prostriedkov na živobytie. Môj priateľ mi pomohol, ponúkol mi, aby som odišiel pracovať do Talianska. Súhlasil som. Pravdupovediac, životné podmienky tam neboli najlepšie, ale platili dobre.
Na seba som veľa nemíňal, všetko som posielal rodine. Oni si mohli dovoliť žiť vo veľkom, zatiaľ čo ja som spával v ošarpanej ubytovni a jedol väčšinou polotovary. Bolo to moje uvedomelé stravovanie. Veril som, že muž je povinný podporovať svoju rodinu a starať sa o blaho svojej ženy a detí. Takto prešlo pätnásť rokov.
V tom čase som sa vracal len niekoľkokrát do roka. Roky života v zlých podmienkach nezostali bez povšimnutia a objavilo sa u mňa mnoho chronických chorôb. Svojim deťom som však dokázal zabezpečiť dobré vzdelanie. Moji synovia sa už dávno odsťahovali, žijú samostatne a pracujú. Rok po mojom návrate mi diagnostikovali strašnú
