S manželom žijeme spolu 35 rokov, ja mám 53 a on 55 rokov. Počas tohto obdobia sa nám narodil syn a dve krásne dcéry. Pre mnohých sme boli vzorovou rodinou. Na naše deti môžeme byť len hrdí. V našej rodine bolo všetko skvelé, ale len zvonku. Manžel prakticky nič nerobil, občas len pracoval ako automechanik pre svojho kamaráta, ale inak celé dni pozeral na televíznu obrazovku a sťažoval sa na vládu, susedovo nové auto a moju neporiadnosť.
Moje deti a ja sme sa dlho nemohli spamätať po tom, čo sa otec rodiny rozhodol ísť k inej 40-ročnej žene. Teraz som zostala sama. Presnejšie povedané, som slobodná a zatiaľ nepotrebujem nový vzťah. Je mi dobre tak, ako som. Z toho som sa poučil. Dospel som k záveru, že kým som bol vo vzťahu, nestaral som sa o seba.
Nemala som na seba čas. Všetok svoj voľný čas som venovala manželovi a nenechala som si nič pre seba. Teraz, keď sa pozerám späť, si uvedomujem, že v manželstve treba byť trochu sebecký. Svojím správaním ukazujeme druhým, ako sa k nám majú správať. A v tejto situácii si môj manžel zvykol, že sa o neho starám, a akceptoval to.
Keď bol chorý, vznášala som sa nad ním ako včelička, a keď som bola chorá ja, ani sa mi nesnažil pomôcť, stále mal na mňa nároky, bolo mu to jedno. Po rozvode mi veľmi pomohli dcéry. Povedali mi, že život sa nekončí, a to je pravda! Teraz mám viac času na svojho milovaného!
Chvíľu mi trvalo, kým som si to uvedomila, ale teraz, keď som sama, môžem žiť lepší a svetlejší život ako s ním. Urobila som železné rozhodnutie: aj keby sa ku mne priplazil po kolenách, neprijmem ho! Ak sa už raz rozhodol nie v môj prospech, potom si budem znova a znova vyberať len seba.
Nehľadám si teraz náhradu. Vôbec nepotrebujem náhradu. O akom druhu náhrady môžeme hovoriť? Čo mi dal, čo teraz nemám, okrem nekonečného vyčerpania, chorôb a nervových zrútení?
