Nikdy ma nelákalo navštevovať svokrovcov na dedine, predovšetkým preto, že sme sa s manželom spoliehali na vlastné úsilie a podporu mojej rodiny, aby sme mali všetko, čo máme.
Náš byt sme zdedili po mojej tete, keď svokrovci veľa investovali do svojej dcéry, pričom nám zostala len minimálna finančná podpora. Táto nerovnosť sa prejavila, keď pre dcéru postavili samostatný dom a svoju podporu obmedzili na skromné narodeninové darčeky.
Napriek tomu si táto situácia vyžadovala, aby sme navštívili dedinu.
Moja švagriná sa presťahovala do Kanady, čím jej rodičia zostali bez pomoci. Teraz, keď je môj svokor chorý a moja svokra sa zotavuje, zodpovednosť za pomoc padá na nás. Bránila som sa tejto myšlienke a tvrdila som, že víkendy máme tráviť oddychom, nie prácou pre ľudí, ktorí sa takmer vôbec nepodieľajú na našom blahobyte.
Navrhol som, že odovzdanie ich domu nám môže ospravedlniť naše úsilie vzhľadom na precedens s ich dcérou. Tento návrh však vyvolal len hnev mojich svokrovcov, ktorí o tom odmietli uvažovať, čo zvýraznilo výrazný kontrast v ich prístupe k deťom. Tvárou v tvár ich odmietnutiu a nerovnováhe som musel uvažovať o spravodlivosti našej situácie a o tom, aké kroky podniknúť ďalej v tejto dynamike, kde sa naše úsilie zdá byť očakávané, ale nie odmenené.
