„Rodina sa nevyjadruje k tomu, že som Milku pozval k sebe domov. Všetci sú stále milí; možno si myslia, že odkedy Tom upadol do mojej priazne, má niekto z nich šancu na môj byt. Ja mám však úplne iný plán. Počkám si však na vhodnú chvíľu, aby som ho prezradil.“
Dve deti, päť vnúčat a jeden byt. A potom som tu ja, blížiaci sa k sedemdesiatim ôsmim rokom, hoci podľa mňa to nie je nejaký veľmi pokročilý vek. Aspoň sa stále cítim skvele. Ale rodina vie svoje a už nejaký čas pozorujem pokusy opýtať sa ma, čo budem robiť so svojimi tromi izbami v mestskom dome s výhľadom na rieku.
Dcéra Joasia sa dokonca ponúkla, že mi dohodne stretnutie u notára, aby sa veci „vyriešili“, syn Gregory sa zrazu stal namysleným a chcel sa uistiť, že byt nie je zadĺžený. Lebo ak by bol, vyhlásil, má nejaké prebytočné prostriedky a mohol by tieto dlhy pokryť.
– Tvoj otec vždy platil všetky svoje dlhy načas a ani ja s tým nemám problém, – odpovedal som.
Svoje deti poznám veľmi dobre a viem, čo majú na mysli. Joasia má tri dcéry a Grzesiek dvoch synov, plus druhú manželku, ktorá rada míňa peniaze. Všetky vnúčatá sú už dospelé, ale len najstaršia vnučka má vlastný byt; ostatné už asi v duchu rekonštruujú a zariaďujú môj byt.
Celkovo sa mi najviac páčil Tom
Nedávno sa ma moja sesternica, babička deviatich dospelých vnúčat, spýtala, komu chcem odkázať majetok.
– Vlastne ani netuším – odpovedal som úprimne. – Veď som ešte stále nažive! Načo rozmýšľať, čo bude s mojím bytom, keď zomriem? Nech to riešia právnici.
Krysia nesúhlasne pokrútila hlavou a porozprávala mi o niekoľkých prípadoch, keď absencia závetu staršieho alebo staršej členky rodiny viedla k rozkolu v rodine, súdnym sporom a mnohým nepríjemným udalostiam.
– Mala by si si vybrať jeden z nich, Myria, – poradila mi. – Ktoré z vnúčat sa ti páči najviac? Ktoré z nich sa o teba najviac stará?
Zamyslela som sa a – uvedomila som si, že úprimná odpoveď by mala znieť „žiadne“. Moje deti a vnúčatá boli podobné. Áno, slušní, zdvorilí, pomohli mi, keď som o to požiadala, ale ani pre jedného z nich som sa necítila ako niekto dôležitý.
Samozrejme, nemohla som od nich očakávať, že sa postarajú o starú ženu, pretože každý z nich mal svoje vlastné problémy. Anna sa snažila mať s manželom dieťa, jej sestry študovali. Filip, môj dvadsaťpäťročný vnuk, uvažoval o emigrácii do Nemecka a jeho o dva roky mladší brat Tom… vlastne som ani nevedela, čo robí.
Možno keby som naozaj mala menovať obľúbeného príbuzného, vybrala by som si Toma. Vždy to bol taký šarmantný malý nezbedník – prepadával v škole, nechával sa chytať za záškoláctvo, vykrádal sa rodičom na večierky a rozbíjal otcovo auto, ale ako ma vedel rozosmiať! Vždy bol taký láskavý, vrúcny, ako mačiatko, ktoré človeku vylezie na kolená a hneď zaženie všetky starosti a problémy. Keď sme sa znova stretli, rozprávala som o ňom Krysii. Že on je ten, pre ktorého by som si zachránila byt, keby som si mala niekoho vybrať.
– Je to ten fešák? Ten blonďák s hnedými očami? – uistila sa. – Nedávno som ho videla na pošte. Mohol by hrať v reklame! Dievča v okienku sa za ním takmer rozbehlo, tak veľmi ju očaril.
Tak som začala vážne uvažovať o tom, že by som Tomovi zachránila byt. Všetky ostatné deti boli „nastavené“. Dievčatá študovali dobré odbory, najstaršia mala manžela a Filip bol vraj už v takom mladom veku vyhľadávaným počítačovým špecialistom a nemusel sa báť o svoj budúci plat.
Zavolala som Tomovi a požiadala ho, aby mi prišiel pomôcť zbaviť sa starého nábytku. Bola to dobrá zámienka, aby som zistil, či sa môj vnuk objaví, alebo si vymyslí nejakú výhovorku. Tomcio však bol dobrý chlapec a objavil sa nielen so širokým úsmevom a energiou na vynášanie skríň, ale aj s kamarátom na pomoc.
– To je Olek, babka – predstavil mi druhého chlapca. – Tak čo by sme tam mali vyniesť?
Ukázala som im starý stôl po zosnulom manželovi a opustený gauč, ktorý len zaberal miesto. A keď skončili s ich prenášaním pod prístrešok, poprosila som Toma, aby zostal so mnou sám, lebo som sa s ním chcela porozprávať.
– Dobre, idem,“ uškrnul sa Olek.
A dodal a žmurkol na Tomka:
– Nezabudni zavolať Milku!
Samozrejme, že to upútalo moju pozornosť. Chcel som vedieť, kto je Milka.
– Je to Olekova sestra, – priznal vnuk.
– Milena. Tak trochu, ako nedávno… no, moja priateľka.
Ach, ale aká to bola skvelá správa! Páčilo sa mi, že si vnuk našiel priateľku! Teraz malo ešte väčší zmysel predpísať mu byt a ja som si už bola istá svojím rozhodnutím. Tom bol mojím sľubom prekvapený a videl som, že to prekvapenie je úprimné: naozaj mi prišiel pomôcť z dobrého srdca, nebol vypočítavý ako jeho otec a teta.
– ‘Tak kedy sa stretnem s tou tvojou Milkou, vnuk? – spýtal som sa.
Ako mohol opustiť také pekné dievča?
Prišiel s ňou o týždeň neskôr. Krásne dievča, ktoré na Toma hľadelo, akoby bol nejaký svätec. Až mi napadlo, že toto dievča je preňho príliš dobré. Pracovala vo veľkoobchode s kozmetikou, žila s mamou, nevlastným otcom a dvoma mladšími súrodencami, nemaľovala sa, čo sa mi páčilo, a zaujímala sa o knihy na mojej poličke. Z úst do úst som jej ponúkol, že jej požičiam vybrané dve, a videl som, akú má z toho radosť.
Žiaľ, netrvalo dlho a chytila som nejakú infekciu a naša návšteva u notára sa odložila. Zaujímavé je, že to bola Milena, kto sa u nás zastavoval najčastejšie. Tom dostal novú prácu, čo ma potešilo, a my ostatní sme mali nejaké výhovorky, čo ma veľmi netrápilo, lebo to znamenalo, že som si svojho dediča vybral dobre. Očami som sa už videl na jeho svadbe s Milkou.
Medzi mladým párom to však nevyzeralo až tak ružovo. Dievča mi naznačilo, že si zle rozumejú a že Tom sa s ňou zrejme chce rozísť.
A potom sa objavila správa, že Milena je tehotná. Okamžite som zavolal svojho vnuka „na výsluch“. Ponúkol som mu peniaze na rýchlu svadbu, kým sa Milka ešte zmestí do šiat. A povedal som mu, aby si dohodol stretnutie u notára.
– Babka, ale my sa predsa nebudeme brať… – Tomcio sa zamračil a mne došiel dych.
– Ako to myslíš, veď budeš otcom!
– Ja viem, ale v skutočnosti sme sa pred troma týždňami rozišli. A teraz mi hovorí, že je tehotná. Jasné, zaregistrujeme dieťa a dám jej peniaze, ale… no… mám inú priateľku. Milka to vie, ona nerobí problémy.
Zrazu som videla svojho Toma takého, aký bol celé detstvo: vyhýbal sa škole a povinnostiam, vykrádal sa z domu, klamal matke rovno do očí a potom všetko vynahradil odzbrojujúcim úsmevom a pevným objatím. Áno, bol roztomilý, ale to nič nemenilo na tom, že sa nechystal prevziať zodpovednosť za svoje činy. Taký bol vždy a ja som si zrazu uvedomila, že tentoraz mi zlomil srdce. Pretože som naozaj chcela veriť, že je to dobrý chlapec, stavila som naňho, vybrala som si ho z celej rodiny. Ale nemohla som mu predpísať byt.
Vedela som, že môj syn a nevesta majú z Milkinho tehotenstva veľké obavy. Snažili sa Toma presvedčiť, aby sa oženil s dievčaťom, ktoré ho stále milovalo, ale nebolo to nič platné. Stál si za svojím, lebo už mal novú lásku a nemienil si „zničiť život“. Keď už bolo úplne jasné, že ho nikto neovplyvní, aby svoje rozhodnutie zmenil, prišla za mnou Milka. Chcela vrátiť knihy. Srdečne som ju privítala, dala som jej obed. Videl som, že je úplne zničená, a hanbil som sa za svojho vnuka.
– A vaši rodičia, ako reagovali na túto správu? – Spýtala som sa ich.
– Mama to vie, nevlastný otec nie, – zašepkala utrápene. – ‘Nevieme, ako mu to povedať… Už dávno chcel, aby som sa odsťahovala, lebo dom je stiesnený. Stále sa ma pýtal, kedy si niečo prenajmem. A teraz neviem… Neviem, ako mu to povedať… Mama sa bojí, ja sa tiež bojím….
Vtedy som sa rozhodla. Ako som neskôr povedala Krysii, bolo to najľahšie rozhodnutie v mojom živote.
– Zlatko, porodíš mi prvé pravnúča, – povedala som srdečne. – Môžeš žiť so mnou. Mám tri izby, takže dieťa môže mať dokonca vlastnú izbu.
Milka si zakryla ústa rukou a pozrela na mňa, zadržujúc slzy. Ale nemusela. Nechala som ju vyplakať a objala som ju k sebe. O niekoľko dní priniesla svoje veci späť. Bolo dobre, že chlapci vyniesli starý nábytok, lebo sme jej mali kam dať posteľ a komodu. Ešte musíme kúpiť detskú postieľku. Milena trvá na tom, že sa so mnou podelí o všetky náklady, ale ja jej hovorím, aby si šetrila, pretože dieťa je výdavok a bude treba niečo kúpiť.
Rodina nekomentuje skutočnosť, že som ju pozvala k sebe domov. Všetci sú stále milí; možno si myslia, že keďže Tom upadol do mojej nemilosti, niekto z nich má šancu dediť. Ale ja mám iný plán. Byt zdedí môj pravnuk (už teraz vieme, že to bude chlapec). A od mojej smrti až do jeho plnoletosti ho bude spravovať jeho matka. Takto som sa rozhodol, ale je tu aj druhá strana mince. Rozhodol som sa tiež, že budem žiť čo najdlhšie, aby som videl, ako môj pravnuk vyrastá.
