S manželom sme spolu chodili päť rokov, kým sme sa vzali a žili spolu tri roky. Chceli sme sa vziať, ale nemali sme peniaze, pretože sme nemali dobrú prácu.
Do svadby sme nechceli ísť, ale ukázalo sa, že som tehotná a nemohli sme to odkladať. S manželom sme chceli krásnu svadbu – biele šaty, závoj, veľa hostí, kvety atď.
Šetrili sme peniaze. Niekomu sa to môže zdať hlúpe, ale presne to sme s manželom chceli. Výsledkom bolo, že sme si peniaze našetrili sami, nikoho sme o ne nežiadali a nevzali sme si pôžičku.
Tehotenstvo neovplyvnilo naše plány, len sme museli svadbu odložiť na skorší termín, kým mi bolo ešte vidieť bruško. Bola som v druhom mesiaci tehotenstva, nemali sme veľa času. Moji rodičia sú rozumní ľudia a reagovali dobre. Ale moja svokra dostala záchvat hnevu, takmer omdlela a urobila z toho skutočný cirkus. Kričala:„V bielych svadobných šatách a s bruškom je to hanba, hanba. A čo ak sa to dozvedia príbuzní? Urobili ste nám hanbu.“ V skutočnosti to žiadna hanba nebola. Žili sme spolu už dlho a je to úplne prirodzené.
A predsa nežijeme v stredoveku, ale v 21. storočí. A keď sa moja svokra dozvedela o zozname hostí, prehltla jazyk, sadla si na pohovku a vzala ma k srdcu. Manželov otec je mŕtvy, zomrel, keď bol jeho syn malý.
Ale otcova matka ešte žila. Bola na zozname hostí. Môj manžel mal veľmi rád svoju babičku z otcovej strany. Pôsobila stroho a elegantne. V prítomnosti jeho svokry bola manželova matka zdržanlivejšia, ale nikdy nevynechala príležitosť, aby mi vyčítala moje rozhodnutie vziať si tehotnú ženu a obliecť si biele šaty.
Raz k nám svokra prišla a povedala: „Zabudla si, že si bola na svadbe tehotná a tvoje brucho bolo oveľa väčšie. Tak sklapni a sadni si.“ Rozzúrila som sa. Pretože svokra mi povedala, že otehotnela hneď po svadbe a predčasne porodila.
