S manželom máme vlastnú firmu, náš syn má desať rokov, bohužiaľ sa nepohybuje samostatne, iba na vozíku. Kolja je prekvapivo vyvinutý chlapec a lekári mu dávajú šancu na uzdravenie, potrebuje neustálu starostlivosť, ale s manželom pracujeme a nemôžeme byť stále nablízku. Preto sme sa rozhodli zamestnať opatrovateľku pre nášho syna, vhodnú kandidátku sme hľadali viac ako mesiac, ale nikto nás neuspokojil.
Žili sme v blahobyte, dvojposchodový dom bol vždy čistý a hľadali sme osobu, ktorá by mi nielen pomáhala so synom, ale aj vlastnila dom. Áno, na chvíľu sme požiadali nášho príbuzného, aby na Mykolu dohliadol, keď bude pracovať, ale moja žena nemohla dlho pracovať. Jedného dňa, keď sme sa vrátili z práce, sme na autobusovej zastávke neďaleko domu uvideli staršiu ženu. Na ulici bola snehová búrka a chudák muž sedel v mraze.
Muž sa ponúkol, že zastaví a vezme cudzinca, ten láskavo súhlasil. Vystúpili sme z auta a uvideli sme ženy, ako plačú. – Dobré popoludnie.
Posledný autobus odišiel, sedíte tu zbytočne, len mrznete, – povedal muž. “Synku, nečakám na autobus, nemám kam ísť… dcéra ma vyhodila z domu a najstarší syn odišiel do práce, jeho žena ma nemá rada a nechce ma ani vidieť.
