Môj otec bol taký neochotný, aby som po jeho smrti čokoľvek zdedil, že celý majetok zapísal na ženu, s ktorou žil dlhé roky, ale formálne s ňou nemal nič spoločné. Ona však zomrela a jej deti – dedičia si všetko rozdelili a otca vyhodili z bytu. Má šesťdesiat rokov a nemá nič, tak prišiel za mnou a žiadal peniaze. Vyhrážal sa mi, že ma zažaluje, ak odmietnem.
Veľmi dobre si pamätám, ako sa moji rodičia rozviedli. Matku nebielim, aj ona bola dobrá, ale otec sa míňal. Počas rozvodu sa delili len lyžice, deky a posteľná bielizeň. Môj otec prišiel s políciou, aby mu mama dala televízor, a mama schovávala ostatné veci, aby ich otec nedostal. Bolo to také hrozné, že sa mi ešte stále robí zle, keď si na to spomeniem.
– Čo to robíte! Mali by ste sa hanbiť. Dieťa sa na to všetko pozerá! – Babky, ktoré najťažšie znášali rozvod, plakali.
–Nie som si istá, či je to moje dieťa! – kričal otec a sľuboval, že si overí otcovstvo.
Keď prebiehal súdny proces o výživné, bol vykonaný test, ktorý potvrdil, že môj otec je môj otec. Otec z toho nebol nadšený, ale na súde už nebojoval. Jednoducho sa snažil, aby bolo výživné čo najnižšie, hoci v tom čase zarábal veľmi dobre.
Samozrejme, nekontaktoval ma; žiadny telefonát na moje narodeniny, žiadne vianočné pohľadnice. Priznané peniaze prevádzal mojej mame a to bolo všetko. Mama sa stále vyhrážala, že ho zbaví rodičovských práv, ale keď si uvedomila, že by ho to len potešilo, prestala o tom hovoriť.
Otec neudržiaval kontakt ani s mojou babičkou, ktorá so mnou neprestala komunikovať. Považoval ju za zradkyňu, ktorá sa nechala oklamať patetickými rečičkami svojej bývalej manželky.
Otec sa rýchlo spriatelil s nejakou ženou. Aj ona bola rozvedená a mala dve deti, o niečo staršie ako ja. Chvíľu žili v jej malom dvojizbovom byte, potom ho predali, otec pridal peniaze a kúpili si iný, oveľa väčší.
Niektorí z maminých priateľov, ktorí boli s otcom stále v kontakte, hovorili, že otec všetok svoj majetok prepísal na svoju partnerku. Byt, auto a všetko ostatné je napísané na ňu, aby som po jeho smrti nič nezdedil. Matka sa rozzúrila, vychrlila na otca posledné urážky a rozhodla sa túto kapitolu svojho života raz a navždy uzavrieť.
Nedlho potom sa sama zoznámila s mužom. Nebolo medzi nami žiadne zvláštne teplo ani náklonnosť, ale môj nevlastný otec sa ku mne vždy správal dobre a s úctou a ja som jeho city opätovala. Jeho syn sa stal mojím mladším bratom a stále sme si blízki. Našej rodine sa darilo veľmi dobre. Moja matka dobre zarábala a jej manžel zarábal ešte lepšie.
Poskytli mi dobré vzdelanie a pomohli mi zrekonštruovať byt, ktorý mi zanechala stará mama z otcovej strany. Vydala som sa a narodilo sa mi dieťa. Moja matka a nevlastný otec sa presťahovali do hôr, kde si postavili nový dom, a môj brat študuje v Nemecku. Som oceňovaná profesionálka, šťastná manželka a matka dvojročnej dcéry.
Dlhý čas som strávila u psychológa, aby som spracovala traumy z detstva, ktoré mispôsobili rodičia, ale pomohlo to. Odpútala som sa od situácie a už ma netrápili náhle spomienky na minulosť. Obzvlášť užitočné mi to bolo, keď mi otec zazvonil pri dverách.
Za tie roky zostarol, ale bol rozpoznateľný. Bol to pre mňa šok, pretože som o ňom nepočul viac ako dvadsať rokov. – Ahoj, dcéra. Pustíš ma dnu, alebo budeme takto stáť na prahu? Bez slova som sa pohla nabok, aby som ho pustila dnu. V hlave sa mi roztočil taký kolotoč myšlienok, že som zo seba nedokázala dostať slová. Otec prechádzal bytom a krútil hlavou. Neobťažoval som ho.
– Ako sa tu všetko prerábalo, nespoznávam byt, v ktorom som strávil detstvo, – povedal a sadol si za kuchynský stôl. – Urobíš mi šálku čaju? Zapol som rýchlovarnú kanvicu a pozrel na otca. Bolo nepravdepodobné, že by išiel len tak okolo a rozhodol sa ma navštíviť z takej diaľky. Bolo zjavné, že si prišiel pre niečo, ale rozhovor s ním sa vlečie. Naliala som čaj, postavila som ho pred neho a spýtala som sa ho, prečo prišiel.
Povedal mi, že mu zomrela konkubína a jej deti ho vyhodili z bytu, zobrali a rozdelili si všetko – byt, auto, rekreačný dom a dokonca aj bankový vklad. Nič mu nenechali. Vysmiali sa mu do tváre a poradili mu, aby sa obrátil na súd a tam dokázal, že niečo kúpil a má na niečo nárok.
Samozrejme, že pôjde na súd, ale nie je to rýchly proces. Teraz musí niekde bývať a niečo jesť. Nemôže si dovoliť prenajať dom. Nedávno prišiel o prácu a do dôchodku mu chýba niekoľko rokov. Potom si spomenul na mňa.
– Tento byt patril mojej matke, mal by tu byť môj podiel, ale vtedy som sa oň neprihlásil. Teraz som v ťažkej situácii. Potrebujem peniaze.
– Tento byt mi darovala moja stará mama, keď ešte žila. Nič ti tu nepatrí. Ani si sa s ňou neprišiel rozlúčiť.
– Nie je tvoja vec, či som prišiel, alebo nie. Toto je byt mojej matky, som jej zákonný dedič. Mala mi ho odkázať, ale ty si všetko zobral, takže mi dlžíš peniaze. Okrem toho som ti platil výživné, takže teraz ma musíš podporovať, jasné? Ak to nechceš urobiť po dobrom, budem sa svojich práv domáhať na súde.
Otvorila som ústa, aby som tomuto mužovi odpovedala, kam môže so svojimi požiadavkami zájsť, ale v tej chvíli sa z prechádzky vrátil môj manžel s dcérou. Otec sa pokúsil vziať vnučku na ruky, ale tá sa od neho s plačom odtiahla a ja som požiadala manžela, aby ho vyviedol za dvere, čo aj so všetkou zdvorilosťou urobil. Otec kričal, že ma bude žalovať, lebo som mu odmietla dať peniaze po dobrom.
Môj manžel sa spýtal, kto to je a čo chce. Musela som mu všetko vysvetliť. Manžel situáciu v mojej rodine poznal, ale bez podrobností, ale teraz som ho musela oboznámiť so všetkými špinavými nuansami.
Potom som zavolala matke a povedala jej o nezvyčajnej návšteve. Bola rozzúrená a nadávala, ale povedala, že sa nemám čoho obávať. Ona a jej manžel poznajú veľmi dobrého právnika, ktorého požiada, aby sa na vec pozrel.
– Ten nešťastník nič nedostane. Je veľmi dobre, že ho deti ošklbali, karma sa vráti. Ach, škoda, že som tam nebola, ukázala by som mu, kam patrí,“ hnevala sa mama. Po rozhovore s ňou som sa akosi cítila lepšie.
Je mi úplne jedno, kde a za čo bude žiť človek, ktorý vynaložil toľko úsilia, aby mi nič nenechal. Ani na chvíľu som necítila výčitky svedomia. Možno som zlý človek?
