Moja svokra ma nikdy nemilovala. S mojou budúcou manželkou sme začali chodiť, keď sme ešte chodili do školy. V tom čase sme snívali o krásnej svadbe, chcel som veľké biele šaty. Všetko však dopadlo trochu inak.
Moja svokra stále prosila môjho syna, aby sa so svadbou neponáhľal. Chcela, aby syn odišiel do hlavného mesta študovať, nie zakladať si rodinu. On však matku neposlúchol a vzali sa hneď po škole.
Manželova rodina nám odmietla pomôcť so svadbou. Všetky problémy padli na plecia mojich rodičov. Výsledkom bolo, že svadba bola skromnejšia, než sme plánovali a snívali, ale najdôležitejšie bolo, že sme sa stali manželmi.
Začali sme bývať v malom a starom dome mojej starej mamy. Moja svokra neprišla na svadbu, čím dala najavo svoj postoj k tomu, čo sa stalo, a ja som sa urazila, ale môj manžel povedal, že je lepšie to ignorovať a nepokaziť to.Ja som zostala doma a vychovávala som nášho syna a manžel často chodil do práce v meste. So svokrou sme sa takmer nerozprávali a potom som ju počula, ako o mne na autobusovej zastávke šíri klebety.
Bola jeseň, stála som tam v novom kabáte a šále a svokra ma nepoznala. A potom som sa počula, ako hovorím: „Nešikovná gazdiná, dom je stále špinavý, všetko sa lepí.
Nie je tu ani poriadna stolička, na ktorej by sa dalo sedieť, určite do nej narazíš. Nestačí, že nie je dobrá manželka. Kým syn pracuje a cestuje z mesta do mesta, ona len sedí doma a nič nerobí. A moja vnučka ochorela, lebo sa o ňu nestarala moja snacha. Počula som o sebe toľko nových a hrozných vecí.
A prečo o mne svokra hovorí také škaredé veci, keď vôbec nechodí, vnučku takmer nevidí, syn nie je chorý a manžel je spokojný so svojou dobrou prácou.
