Mama bola veľmi krásna, ale to bola jej jediná výhoda. To hovorieval môj otec. A ja, ktorá som ho zbožňovala až za hrob, som všetko videla jeho očami. Otec učil študentov politológiu. Bol veľmi inteligentný, pochádzal z inteligentnej rodiny, ktorá moju mamu hneď neprijala. Príbeh ich stretnutia som sa dozvedela oveľa neskôr.
Môj otec v rámci panského študentského oddielu chodil do kolchozu stavať ohrady pre zvieratá. Moja matka mala 17 rokov a pracovala ako dojnica. Jej vzdelanie bolo 8. trieda, a to bolo naťahovanie – ani po mnohých rokoch života s mojím otcom sa nikdy nenaučila rýchlo čítať, prstami prechádzala po riadkoch a ticho šepkala reťaz slabík. Ale bola to neobyčajná kráska! Krehká, s priesvitnou bielou pokožkou, medovo zlatými vlasmi po pás, modrofialovými očami a vyrysovaným profilom. Na svadobnej fotografii vyzerala ako obrázok z časopisu. Otec bol vysoký, čiernovlasý, s hustými fúzmi a veľmi mužný. V to leto mama otehotnela s otcom a on si ju musel vziať.
Nie, pravdepodobne ju kedysi miloval. Ale rodičia naňho tlačili, vyčítali matke, že ho do manželstva nahovorila, a univerzita bola plná mladých absolventiek, ktoré možno neboli také pekné, ale boli vzdelané a inteligentné a vedeli viesť rozhovor. A okrem toho, keď sa ju otec niekoľkokrát pokúsil vziať so sebou na nejaké recepcie a stretnutia, jedla tak nedbalo, nevedela používať príbory a tak hlasno sa smiala, že sa za ňu hanbil. Neváhal to povedať matke a tá len so smutným úsmevom krútila hlavou a neodvážila sa mu odporovať.
Nikdy som nechcel byť ako moja matka. Chcel som, aby bol otec na mňa hrdý. Abecedu som sa naučil ešte pred školou a vedel som čítať oveľa lepšie ako moja matka. Celý deň som cvičila čísla, aby som, keď sa ma otec opýta na ďalší príklad, vedela správne odpovedať a vyslúžila si jeho pochvalu.
Pri stole som pozorne sledoval, ako sa otec správa, a napodobňoval som ho – jedol som so zatvorenými ústami, neolizoval som tanier s chlebom ako mama a používal som vidličku a nôž. Napriek tomu všetkému ma otec nemal zvlášť rád. Dni, keď som sa s ním mohol rozprávať, boli pre mňa na dlhý čas radosťou a v duchu som si prezeral vety, ktoré mi povedal. A keď som bol v druhej triede, otec nás opustil. Mama to predo mnou dlho tajila, ale nakoniec som sa dozvedela, že sa zoznámil s inou ženou. Keď som počul to hrozné slovo „rozvod“, jediné, na čo som dokázal myslieť, bolo: „Kiežby ma otec vzal k sebe…“
Ale, samozrejme, zostala som s matkou. Museli sme sa vysťahovať z bytu – patril mojim starým rodičom a tí boli veľmi radi, že sa ma a mojej matky zbavili. Chvíľu nám posielali drobné remitendy – otec každý mesiac a babička na moje narodeniny a Silvestra.
Ale rozpad našej rodiny sa zhodoval s rozpadom únie, takže otec veľmi skoro prišiel o prácu a remitencie prestali chodiť. Mama sa zamestnala ako upratovačka na viacerých miestach a umývala podlahy od rána do večera. Platili jej málo, výplata často meškala, takže sme žili v chudobe. V priebehu rokov matkina krása vybledla a teraz som na nej nevidel nič dobré. V duchu som jej vyčítal, že opustila môjho otca. A potom môj otec začal podnikať. Raz sa zastavil u nás doma, priniesol mi novú bundu a nechal mi nejaké peniaze. Ten deň sa mi na dlho vryl do pamäti: bola zima, práve som sa vrátil zo školy, mrzol som v starom kabáte, ktorého rukávy mi už dávno boli príliš krátke. Otec stál vo dverách, mama bola v práci a nikto neotváral, ale neodišiel, stál tam a čakal.
Moja duša sa potešila – otec na mňa nezabudol! Podávala som mu čaj s cukrom, donekonečna som mu rozprávala o svojich úspechoch v škole, snažila som sa mu ukázať, aké múdre dievča sa zo mňa stalo. Otec ma nepozorne počúval, ale neodišiel a dopil svoj čaj. Rozbalil nové sako, ktorému som sa potešila, položil na stôl peniaze a povedal: „Daj to mame. A na budúci mesiac ti prinesiem ďalšiu.“ ‚Prídeš na moje narodeniny?‘ opýtala som sa nesmelo. Otec sa na mňa pozorne pozrel, akoby zabudol, že mám narodeniny až o mesiac.
Potom povedal: „Samozrejme! Čo ti môžem priniesť?“ ‚Bábiku!‘ povedala som trochu rozpačito – na bábiky som bola dosť veľká, ale tie slová zo mňa len tak vypadli. Prečo som chcel vziať tento symbol detstva z otcových rúk? Na narodeniny mi zvyčajne kupoval knihy.
Dobre, – prikývol, – môžeš si vziať bábiku. Keď sa mama vrátila, hrdo som jej rozprávala o otcovej návšteve. A že príde na moje narodeniny a dá mi bábiku. Netreba dodávať, že v deň mojich narodenín som utekala domov tak rýchlo, ako som len mohla, v obave, že ma otec nebude čakať. Dúfala som, že bude stáť vo dverách, ale nebol tam. Deň predtým mama upiekla tortu a ráno mi dala nový pruhovaný sveter, ktorý bol v móde a o ktorom som už dlho snívala. Koláča som sa nedotkla – čakala som na otca.
Ten však nikdy neprišiel. Večer, keď sa mama vrátila z práce, sme ho zjedli spolu. Ja som však vôbec nemala oslavnú náladu a nakoniec som sa rozplakala. Mama to, samozrejme, pochopila, ale o otcovi nič nepovedala. Na druhý deň mi mama podala škatuľu. „Tu máš,“ povedala, “asi sa oneskorila pošta, mali mi ju priniesť včera.
Je to od tvojho otca. Otvorila som škatuľu a bola v nej úplne nová bábika v peknom ružovom balení. Vykričala som sa od radosti a spýtala sa: „Prečo neprišiel sám?“ „Asi ho poslali na služobnú cestu,“ odpovedala mama a odvrátila zrak. „Táto bábika sa stala mojou obľúbenou.“
Dokonca som ju brala so sebou do školy a nebála som sa posmeškov spolužiakov. Otec sa však už nikdy nevrátil. A moja stará mama mi nikdy neposlala ako darček obvyklú peňažnú poukážku. Postupne som si zvykla, že v mojom živote nie je nikto iný ako mama. Ale otec mi chýbal každý deň a všetko, čo som robil, som robil v nádeji, že sa jedného dňa vráti, uvidí, čo sa zo mňa stalo, a bude na mňa hrdý. Po jedenástej triede som nastúpil na lekársku fakultu.
A tak veľmi som sa chcel o túto novinku podeliť s otcom, že som sa rozhodol nájsť ho za každú cenu. Matne som si pamätal adresu otcovho bytu, v ktorom som žil osem rokov, aj adresu bytu starých rodičov, ktorý som navštevoval len cez prázdniny.
Bez toho, aby som o tom povedala matke, som ju išla vyhľadať. V otcovom byte mi otvorila žena a povedala, že tu žiadni takí ľudia nie sú a že tu žije už sedem rokov. Pokúsil som sa jej opýtať na predchádzajúcich nájomníkov, ale zavrela dvere.
V dome starých rodičov mi nikto neotvoril. Už som sa chystal odísť, keď sa otvorili ďalšie dvere a suchá stará pani s veľkými okuliarmi sa spýtala: „Koho chcete? Som ich vnučka.
Stará žena sa na mňa pozorne pozrela a povedala: „No, ak ste vnučka, mala by ste vedieť, že sú v hrobe už veľa rokov. Začervenala som sa: „To som nevedela… Moji rodičia sa rozviedli a ja… Rozviedli… takže ty si Mašenka? – Áno. – Chcela si vidieť svojich starých rodičov? – Chcela. A tiež s otcom, – zalapala som po dychu. Starká sa na mňa pozrela tak, že som všetko hneď pochopila.
Dieťa, a potom boli preč. Pre dlhy. Všetko v jeden deň. Všetko to bolo kvôli tvojmu otcovi… Pravda ma zasiahla tak silno, že som nemohla dýchať. Netráp sa tým, – povedala stará žena, – si mladá, celý život máš pred sebou. Je tvoja matka nažive? Prikývla som.
„Presne tak. Dám ti adresu ich hrobov, mám ju niekde zapísanú. Choď a porozprávaj sa s nimi, uľaví sa ti. Dlho sa prehrabávala v rôznych zásuvkách, kým našla ten správny zápisník. Nadiktovala mi čísla hrobov a povedala názov cintorína.
Poďakoval som jej a hneď som odišiel, kým som si to nerozmyslel a strach ma úplne premohol. Všetky hroby boli zarastené burinou, neudržiavané. Sotva som ich dokázala očistiť, aby som si prečítala nápisy. Všetky boli zoradené do radu, za rovnakým plotom. Keď som sa pozrela na dátum úmrtia, uvedomila som si, že to bolo dva dni po mojom poslednom stretnutí s otcom. Až keď som sa vracala domov, kolísajúc sa v starej električke, napadlo mi, že nie je možné, aby mi otec poslal tú bábiku na narodeniny.
Odvtedy som si tú bábiku nechala a odlišovala som ju od všetkých ostatných darčekov, ktoré mi mama dala predtým aj potom. Ale aj táto bábika bola od mojej mamy, pomyslela som si zrazu. Na lícach sa mi objavila červeň a v hrdle mi uviazla hrča. Cítila som sa zahanbene. Z môjho otca sa vykľul obyčajný zločinec, ktorý zabil svojich rodičov. Ešte že sme vtedy nežili spolu, inak by sme tam s mamou ležali vedľa seba. Matke som o svojom výlete nepovedal. Klamal som a povedal som, že som bol vonku s kamarátmi. Potom som ju objal, povedal som jej, že ju mám veľmi rád, a dodal som: „Ďakujem ti za všetko.
Mama bola prekvapená a pozrela na mňa svojimi očami, ktoré časom trochu vybledli, ale stále mali jasnú farbu chrpy: „Vždy som vedela, že si mi tú bábiku dala. Preto som ju mala tak rada. Z maminých očí sa vykotúľali veľké slzy. Nehanbila som sa za svoju lož. Hanbila som sa za všetky tie roky, keď som verila, že na nej nie je nič dobré, okrem jej rýchlo miznúcej krásy.
