Po otcovej smrti nevlastná matka Šuru vyhodila z domu. Muž, ktorý ju skoro ráno zobudil, jej nebol cudzí. Šura prežila šťastné detstvo, kým jej nezomrela matka. Jej otec mal Šuru veľmi rád, vychovával ju a rozmaznával. Mali susedu Tatianu.
Nebola krásna, ale starala sa o Šuru, dávala jej darčeky a otec dievčaťa ju mal rád. Rozhodol sa, že Tatiana bude pre jeho dcéru dobrou matkou, a oženil sa s ňou. Čoskoro žena otehotnela a porodila dvojčatá. Potom sa Tatiana postupne začala k Šure správať dobre a urobila z nej opatrovateľku svojich synov. A jej otec vyčlenil Šuru, pretože ako jediný mal peniaze. A to macochu nahnevalo
. O niekoľko rokov neskôr ma zasiahol smútok. Môj otec bol lesník a jedného dňa ho v lese napadol medveď. Bol sám. Nebol tu nikto iný, kto by Šuru chránil. “Vypadni z môjho domu,” zakričala Tatiana. – “Ale kam mám ísť v tejto snehovej búrke?” zvolalo dievča. – “Choď za tetou Lenou. Šurajovi bratia sa k nej rozbehli, objali ju a prosili mamu: – Mami, prosím ťa, neposielaj Šuru preč. -Tvoj otec je preč. Ako ťa budem živiť?
Nehnevaj ma, choď do svojej izby. Odviedla Šuru von. Poznala cestu do dediny, k domu tety Oleny, a išla cez les, vzdialený asi dva kilometre. Šura kráčala a plakala. Mrzla v tenkom kabáte, ktorý jej Tatiana hodila za chrbát. Čoskoro si Šura všimla, že sa stratila. Bola veľmi unavená a rozhodla sa sadnúť si a odpočinúť si. Bez toho, aby si to uvedomila, zaspala a snívalo sa jej o rodičoch: otec ju hádzal hore a matka ju ťahala za ruku a hovorila: “Vstaň, dcéra, spadneš.
Ale Šuroška sa v tom sne cítila dobre. Nechcela sa zobudiť.” “Vstávaj, vstávaj!” Niečí hlas prinútil Šuru zobudiť sa. Bolo to, akoby ju niekto potriasol za plecia. Šura otvorila oči a uvidela starého muža s dlhou čiernobielou bradou. “Vy ste Santa Claus?” spýtala sa dievčina so smiechom. Poďme k tete. Nie je to ďaleko,” povedal dedko a prikryl ju svojím kabátom. – “Ale zamrzneš, dedko, však?” povedal a smutne sa usmial.
Čoskoro dorazili k domu svojej tety. Šura vbehla do domu a padla tete do náručia. Otočila sa a jej starý otec bol preč. Teta Olena zabalila dievčatko do deky a dala jej čaj. Zahriala sa a ospalými očami pozrela na tetu, ktorá ustavične rozprávala a hnevala sa na Tatianu. Zrazu ju prerušila: “Zabudla som dedkovi vrátiť kabát, bude mrznúť. -“Vrátiť čo? Vyzerá, že je chorá!” povedala jej teta a uložila ju do postele. Ráno Šura tete všetko vyrozprávala. Tatiana Elena o tom chvíľu premýšľala, potom vytiahla starý album a začala si ho prezerať. Zrazu Šura uvidel známu tvár.
“Tam je, ten starý muž s bradou. Ale ten už dávno zomrel. Keď sme boli deti, moja prababička nám o ňom rozprávala. Mysleli sme si, že je to rozprávka. A on nám začal rozprávať, že jeho prapradedo bol bohatý muž a chcel, aby sa jeho dcéra vydala za muža v ich veku. Dcéra sa však zamilovala do Silantia, ktorý bol jednoduchým lovcom. Jeho dcéra otehotnela so Silantiom a on ich musel odviesť. Odsťahoval ich od seba, do starej chatrče. A potom jedného dňa prišiel otec za svojou vnučkou s darmi a jedlom. Sadli sme si k čaju a on povedal: “Ty si hrozný zať! Tvoj dom je ruina. Sedíme tu a mrzneme.”
“O chvíľu ti bude teplo, drahý svokor,” povedal Silantiy a začal sa obliekať. – “Nechoď do lesa, zmrzneš. “Srdce sa mi rozbúšilo.” Manželka vyskočila na nohy: “Nechajte ho ísť! “Je to muž alebo nie?” odpovedal svokor. Silanciu teda našli až na jar, keď sedela na saniach s drevom. A naša babička otca preklínala. Celý život milovala svoju Silanciu. To je všetko, Šuročka. To znamená, že ti tvoj prastarý otec pomohol a ty budeš žiť dlhý a šťastný život. Od toho dňa sa Šuročka pozerá na fotografiu svojho pradedka a hovorí: “Ďakujem ti, dedko. Nezabudnem na teba.
