Pre dedinu to bola veľká novina: Evin brat sa stal jej manželom. Susedia sa dokonca zdráhali ju privítať. Spojili svoje dvory do jedného a oplotili ho. Spoločne obrábali záhradu a robili domáce práce. Keď však Eva išla do kostola, jej život sa navždy zmenil. Niektorí ľudia majú ľahký a šťastný život, iní majú ťažký a tŕnistý život a ťažko povedať, čo ich čaká.
Eva si na svoju matku nepamätala. Zomrela počas pôrodu. Otec Ivan zostal s malou dcérkou sám, pretože nemali žiadnych príbuzných. Niektorí ľudia mu radili, aby dievčatko vzal do sirotinca, ale Ivan o tom nechcel ani počuť: Eva je jeho jediná krv, jeho Zvezda a Nadežda. Každý deň ich chodila navštevovať suseda Mária, vdova, ktorá vychovávala trinásťročného syna. Nosila večeru, kúpala Evu, kŕmila ju a nosila ju na rukách, keď plakala.
Pri pohľade na Máriu s modrými očami Evoška vyslovila prvé slovo “mama”. Mária sa zľakla. Každou bunkou jej tela prenikol zvláštny pocit a z Ivanových očí sa kotúľali slzy ako hrachy. “Počuješ to, Mária? Tvoja dcéra ťa nazvala mamou.
Nech sa tak stane.” “Áno.” Pozrel sa jej vrelo do očí a čakal na odpoveď. “Budeme mať čas sa porozprávať. Najprv sa navečerajme,” povedala Maria a začervenala sa. Bola o desať rokov staršia ako Ivan. To však nebola jediná vec, ktorá Máriu znepokojovala. Nevedela, ako túto správu prijme jej syn Stepan. Syn však hovoril a uvažoval dospelým spôsobom: “Už dlho sme rodina.” Spojili svoje dvory do jedného a oplotili ho. Spoločne obrábali záhradu, pracovali na farme, vychovávali svoje deti s láskou a vzájomnou úctou. Máriine oči žiarili šťastnými iskričkami: nikdy by ste nepovedali, že je staršia ako jej manžel. Ich pokojné rodinné šťastie však trvalo krátko. Jedného dňa Ivan napájal koňa a česal mu hustú hrivu. A skôr než sa nazdal, spadol od úderu kopytom.
Ostrá bolesť v bruchu mu z hrude vytrhla hlasný výkrik. Vystrašená Mária vybehla z domu a uvidela Ivana, ako sa zvíja v bolestiach. Zavolala záchranku. Tri dni lekári bojovali o Ivanov život, ale nepodarilo sa im ho zachrániť. Vo veku necelých štyridsať rokov Mária druhýkrát ovdovela. Stepan nastúpil na odbornú školu, aby sa stal stavbárom.
Poskytli im aj nocľaháreň a stravu, čo bolo pre nich dôležité teraz, keď mala Maria na rukách malú Evu. Štěpán za svoje štipendium kúpil dievčatku darček. Eva utekala zďaleka, keď sa objavil na dvore. Jedného dňa priniesol Štěpán dievčatku bábiku. Eva si mu sadla na kolená a povedala: “Ďakujem, otecko.” Mária niečo vo vnútri pocítila, keď videla synove rozpaky. “Nevenuj tomu pozornosť. Eva si prezerala album s fotkami svojho otca. Spýtala sa ma, kde je. Povedal som jej, že odcestoval ďaleko. Musela v ňom nájsť nejakú podobnosť s tebou. To je v poriadku, on zabudne…” Eva však naďalej oslovovala Stepana otec.
Všetci si na to už zvykli a nevenovali tomu pozornosť. Po skončení vysokej školy slúžil Stepan v armáde a domov sa vrátil zrelý, zdravý a pekný. Mária čakala, kedy sa jej nevesta vráti domov, ale rok za rokom plynul a Štěpán si dievčatá akoby nevšímal. Nechodil do klubu. Vracal sa domov z práce. Stále niečo robil, prerábal, renovoval. “Snažím sa to robiť pre Evu. Rastie taká krásna! Čoskoro k nám prídu chlapci,” povedal.
Jedného jesenného dňa Mária zbierala zemiaky vo svojej záhrade, keď náhle omdlela. Obvinila z toho únavu, ale na druhý deň nemohla vstať z postele. Bolo jej nevoľno, točila sa jej hlava a nohy nereagovali. Stepan ju vzal na regionálnu kliniku. Diagnóza, ktorú jeho matka dostala, bola šokujúca: Maria mala nádor na mozgu. Svet sa pre Stepana zastavil. Čo robiť, ako postupovať? “Radil by som vziať matku domov. Nechajte ju zomrieť vo vlastnom dome,” povedal lekár smutne. Mária chradla pred očami. Celé dni a dlhé bezsenné noci sa Eva nevzdialila od jej boku. Skrývala svoje uslzené oči, nevedela, ako bude žiť bez svojej láskavej, jemnej matky.
Pred smrťou Mária poprosila Evu, aby ju nechala so Stepanom osamote. “Prosím ťa, syn môj, nikdy neopúšťaj Evu. Ste naozaj cudzí ľudia, vieš? A ona sa nebude s nikým cítiť tak dobre ako s tebou. A ty – s ňou…” povedala sotva počuteľným hlasom. Po pohrebe si Stepan čoraz častejšie spomínal na matkine slová, zahĺbil sa do ich významu a až potom si uvedomil, že Maria ho žiada, aby si Evu vzal. Ale bolo to možné? Veď to bol jej brat a otec. A teraz má byť manželom? Ach, nie, nebol by schopný splniť poslednú žiadosť svojej matky. Stepan sa presťahoval do svojho domu a začal všetko prerábať po svojom.
Eva mu nerozumela. Čo mu urobila, že sa jej Štěpán vyhýba? Chýbal jej jeho hlas, jeho veselý smiech, jeho priateľské rozhovory. Takmer omdlela, keď sa jedného dňa vrátila z práce a videla, že sa od nej odmlčal. Raz jej šéf štátneho statku, kde Eva pracovala ako účtovníčka, dal prémiu. Kúpila šampanské a tortu a išla k Stepanovi domov. Stála na jeho prahu. Taká krásna a žiarivá. “Oslávime moju prvú cenu, Stepan?” povedala. Líca mala začervenané a srdce jej v hrudi bilo silnejšie. Stepan vyzeral skamenený. S úžasom hľadel na Evu a nezmohol sa na slovo. Už nepochyboval, že sa do nej zamiloval. Cítila to teda jeho matka pred smrťou? Vo vzduchu viselo napäté ticho. Eva mu pomohla von. Prepletala svoje slová dlhými odmlkami a hovorila, že je to možno zlé, odsudzujúce, hriešne, ale že ho miluje. A nepotrebuje nikoho iného ako Stepana.
V nedeľu išla Eva na spoveď. Kňaz, keď ju pozorne vypočul, súhlasil so svadbou, pretože ona a Stepan sú si pokrvne cudzí. A tak sa Štěpán, ktorého nazývala bratom aj otcom, stal jej manželom. Odvtedy uplynulo tridsať rokov. Stepan a Eva vychovali dvoch synov a tešia sa z vnúčat. Ľudia hovorili všeličo, ale sú si istí, že ak máš v srdci lásku, musíš byť trpezlivý, prekročiť ľudské klebety a vedieť si udržať svoje city. Aby sa v priebehu rokov nevytratili. A teraz Štěpán a Eva s istotou vedia: je to Pánov plán, aby srdce matky nikdy neurobilo chybu, keď požehnáva svoje dieťa so svetlým osudom.
