Hneď po svadbe sme sa s manželom rozhodli, že chceme deti. Manžel mal dobre platenú prácu. Žili sme v trojizbovom byte, ktorý kúpil ešte pred svadbou. Prešli asi štyri roky, ale stále som nemohla otehotnieť. Potom som sa rozhodla, že sa musím objednať na kliniku a dať sa otestovať. Prišla som na stretnutie a hneď som si urobila všetky potrebné testy.
Bolo dobré, že sa všetky moje obavy nepotvrdili. Začala som plakať od radosti, keď mi lekár povedal: “Ste úplne zdravá,” a potom dodal: “Nech príde váš manžel na vyšetrenie. Keď sa manžel vrátil z práce, rozhodla som sa s ním porozprávať a všetko mu povedať. Myslela som si, že bude proti vyšetreniu, ale súhlasil. Vzal si deň voľna a na druhý deň išiel na kliniku. Domov sa vrátil neskoro v noci. Vyzeral dosť zle. Keď som sa ho spýtal, prečo mi neodpovedá na telefonáty, povedal, že ma nechce rozrušiť. Lekár povedal, že nemôže mať deti.
Jediným východiskom bolo podstúpiť IVF, ale manžel tento postup odmietol. Nemohla som spať a v noci mi napadlo adoptovať si dieťa. Počas raňajok som manželovi povedala o svojom nápade a on povedal, že si to musíme premyslieť. Adopciu sme chceli utajiť, a tak sme na šesť mesiacov opustili naše mesto. Môj manžel pracoval ako programátor, takže mohol ľahko pracovať z domu. Začali sme pripravovať všetky potrebné dokumenty na adopciu.
Boli sme v siedmom nebi, keď sme dostali kladnú odpoveď. Potom povedali, že ak by pôrodnica odmietla, okamžite nás budú informovať. O mesiac neskôr sme dostali dlho očakávaný telefonát. Zablahoželali nám a povedali, že sa môžeme prísť pozrieť na dieťa. Nestrácali sme ani minútu. S manželom sme mali obavy, pretože to bolo malé dieťa. Sestrička vyšla za nami s bábätkom. Sladko spinkalo. Povedala, že prinesie ďalšie a môžeme si vybrať. Odmietla som s tým, že si vezmeme toto. Bol to chlapec. Jemne sa na mňa pozrel a začal mávať rukami. Vzala som ho do náručia a objala som ho. Jednoducho som nedokázal opísať emócie, ktoré som v tej chvíli cítil. Dieťatku sme dali meno Bohdan. O týždeň neskôr sme sa vrátili do nášho rodného mesta ako plnohodnotná rodina.
Dostali sme gratulácie a darčeky od našich príbuzných a priateľov. Odvtedy som sa úplne ponorila do starostlivosti o deti. Cez víkend sme sa rozhodli odčiniť dieťa: išla som za Bohdanom do izby a omdlela som. Manžel okamžite zavolal záchranku. Prijali ma na vyšetrenie. Manžel a syn prišli do nemocnice so mnou. Neskôr mu lekár povedal, že sa nič nedeje, stáva sa to pri toxikóze. “Aká toxikóza?” opýtal sa prekvapene môj manžel. “Jednoduchá toxikóza,” povedal lekár a odišiel. S manželom som sa veľmi pohádala. Začal ma obviňovať z podvádzania.
Zo všetkých síl som sa ho snažila presvedčiť, že som ho nepodviedla.” – Ako to, že ste ho nepodviedli? Minulý rok mi lekár povedal, že nikdy nebudem môcť mať vlastné deti. Na druhý deň išiel na tú istú kliniku, kde mu oznámili sklamanú diagnózu, aby ho znova vyšetrili. Keď môj Viktor dostal všetky výsledky, položil lekárovi otázku: “Ako sa to mohlo stať? Povedali ste mi, že som neplodný.
– Pán Viktor, potrebujeme niekoľko dní na podrobné preštudovanie vašich testov. Môj manžel prišiel domov s obrovskou kyticou ruží a zlatým prsteňom. Ospravedlnil sa mi, že mi najprv neveril. Umiernili sme sa a o osem mesiacov neskôr sa nám narodila dcéra Diana. O šesť mesiacov neskôr bol môj manžel objednaný na ďalšie vyšetrenie, aby sa uistil, že sa mu darí dobre. Teraz má naša dcéra 1,5 roka a náš syn bude mať čoskoro tri roky. Čakáme tretie dieťa, ale toto tehotenstvo je pre mňa dosť ťažké. Na klinike nám povedali, že nie sme prví, ktorí prijali dieťa, a že takýto zázrak sa stal až potom! Páčil sa vám tento príbeh?
