Stojac na balkóne Nataša s ľútosťou pozrela na svokru, ktorá sedela v tme na lavičke pri vchode: má ju zavolať? Keby sa ju pokúsila zavolať, Mária Matvijivna by zdvihla hlavu a pokrútila by ňou: “Ešte chvíľu posedím. Jej svokra vychádzala na čerstvý vzduch, len keď bola lavička úplne voľná: nerozumela mestským rozhovorom svojich rovesníkov – o bývaní a komunálnych službách, o vysokých cenách potravín a tak ďalej.
Celý život žila na dedine a už dva roky bola nútená bývať so synom a nevestou. “Mama to vzdala,” vzdychla si Nataša a obrátila sa na manžela: “Je čas splniť jej želanie.” “Ešte chvíľu počkáme, ešte nie je pripravená na sťahovanie!” odpovedal muž. Pred dvoma rokmi zhorel dom Márie Matvijivny, z ktorého zostali neporušené len základy. Okrem domu zhorelo všetko – stodola s kurníkom a sliepkami, malý skleník. V tom čase bola na trhu a predávala uhorky a paradajky zo svojej záhrady.
Buď došlo k skratu v elektroinštalácii, alebo zabudla vypnúť elektrický spotrebič, ale plamene sa vďaka silnému vetru rýchlo rozšírili a nebohá žena sa ocitla v popole. Jej krajania dlho s pohnutím spomínali, ako pobehovala po dvore, zamazaná od sadzí a kričala od žiaľu. Žila sama, okrem sliepok sa nikomu nič nestalo, ale jej dom bol jej hlavným majetkom. Keď Mária Matvejevna utrpela urážku, jej syn Váňa a nevesta Nataša ju vzali domov. Dlho bola napoly ochrnutá, ale potom začala trochu chodiť. “Mama, zostaň ešte chvíľu, nie je dobré, aby si toľko chodila,” požiadala ju Nataša. “Nie, teraz nesúhlasím, a potom pôjdem do svojej dediny,” odpovedala jej svokra.
Všetci si mysleli, že Maria Matvejevna sa zbláznila. Možno si nepamätala, čo sa stalo? “Myslíš si, že som sa zbláznila?” spýtala sa Nataša s úsmevom svojej svokry, “Nie, pamätám si všetko, že dom zhorel, že som bola v nemocnici. Myslím, že zostanem u susedky Poliny, ona je tiež slobodná, budem jej pomáhať s domácimi prácami a s mojím dôchodkom sa pomaly znova postavím na nohy.
Viem, že ani ty nemáš z čoho žiť, a teraz mi rastie vnučka a ja jej zaberiem izbu. Nie som tu potrebný. Nikto jej nechcel povedať, že jej susedka a priateľka, stará mama Polina, nedávno zomrela a jej dom si už rozdelili všetci príbuzní a vyhrážajú sa, že sa budú navzájom súdiť. Polina jej bola najbližším človekom, nielen citovo, ale aj preto, že žila najbližšie k nej. Mária Matvejevna mala aj obľúbenú mladšiu sestru Aňu, ale tá žila na severe a tam je veľmi drsné podnebie. A tak má dvoch synov – Váňu a mladšieho Dimu, len Míťa je stále na mori, na vlnách – je námorník, motorista, stále v pohybe. Máriu Matvejevnu najviac zaťažuje to, že žije v izbe svojej študujúcej vnučky, ktorá si do svojej izby nemôže pozvať ani kamarátky. “Babička, to už nie je tá doba, teraz všetci komunikujeme cez internet!” vysvetlila babičke vnučka Ľuda. “Aký druh komunikácie to je?” prekvapila sa babička.
Okrem toho, že Maria Matviyivna obmedzovala svoju vnučku, nechcela zasahovať do života svojho syna a nevesty, videla, ako biedne žijú. Snažila sa im nebyť na príťaž a pomáhať pri upratovaní a varení, ale nemohla to robiť tak, ako to robí jej snacha – ťažko chodila a ľavá ruka ju dobre neposlúchala. Keď sa dozvedela o Pelyňkovi, dlho plakala a potom povedala: “Deti moje, nehnevajte sa, ale ja som sa pevne rozhodla: dajte ma do domova dôchodcov. Ivanka, ty máš plnú moc, napísala som ti ju v nemocnici, takže môžeš o všetkých týchto veciach rozhodovať za mňa. Prosím ťa, ja naozaj chcem, budem sa tam mať s kým porozprávať. A ak je príliš drahé usadiť sa tam, tak predám svoj pozemok. Možno by to nebolo lacné, ale aspoň by to malo nejakú cenu! Rozhorčenie Nataše, Váňu a Ľuda nepoznalo hraníc, ale postupne ich babička na túto myšlienku privykla.
Váňa si zrejme vybavil papiere na domov dôchodcov a povedal, že predal pozemok, ale s budovou bola taká byrokracia – tá byrokracia bola strašná. Riaditeľovi som dal nejaké peniaze, ale on sa stále motá a čaká, kým naňho príde rad. Ale už je to dlho, blíži sa jeseň a ja sa chcem odsťahovať a nechať deti a vnučku na pokoji. Keď sa Mária Matvejevna vrátila domov po večernej prechádzke, hneď od dverí povedala: – Váňa, ak ma v pondelok nezoberieš do domova dôchodcov, pôjdem nejako sama, len to vedz! Sama prídem za riaditeľom a poviem: dajte mi lôžko, peniaze ste už dostali, štát je povinný mi ho zabezpečiť! Váňa zmizol na celý víkend. V nedeľu neskoro večer sa objavil, niečo nervózne pošepkal Nataši a povedal matke, aby sa pripravila – všetko dohodol s riaditeľom domova dôchodcov a zajtra bude mať posteľ, a dokonca aj vlastnú izbu.
Na druhý deň ráno odišli vo Vaninej starej Lade. Mária Matvejevna nechápala, prečo jej syn jazdí autom po ceste do dediny, keď musí ísť úplne iným smerom. “Mami, tam rozkopali cestu, teraz ju musíme len obísť!” odpovedal Váňa. No dobre! Tu sú známe susedné dediny a tu je dedina, kde bývala Mária Matvijivna. Starenka mimovoľne zatvorila oči – nechcela vidieť rodné ulice a predaný pozemok, kde žila pred dvoma rokmi. Keď zatvorila oči, pocítila, ako auto spomalilo a vošlo do brány. Musela otvoriť oči. Auto vchádzalo na jej vlastný pozemok s novým domom z červených tehál a pri bráne stála jej sestra Annuška a usmievala sa. Zdalo sa, že Mária Matvejevna omdlieva, všetko v jej očiach plávalo.
Keď sa starká spamätala a pobozkala sestru, musela jej všetko vysvetliť, dokonca aj to, ako takmer prekazila prekvapenie. “Mami, nikto nechcel predať pozemok, a tak sme sa rozhodli hneď postaviť nový dom!” vysvetľovala jej Váňa. “Nechceli sme ti nič hovoriť, len sme si zobrali pôžičku a Miťa poslal poriadnu sumu peňazí, a stavba bola taká dobrá – wow! Teraz máš tri izby, veľkú kuchyňu s verandou, dvojokruhový kotol, sprchu, záchod. Aby som bol presný, s tetou Anou ste tu už pol roka, ona odišla zo severu navždy, robila opravy interiéru, čakala aj na stretnutie s tebou, ale vydržala – to bolo ešte prekvapenie! Keby si však počkal ešte dva týždne, stodola by bola hotová aj s kurníkom, ale ty si nechcel čakať! A Miťo by prišiel o dva týždne, ale ty si išiel a zničil všetky plány! Mária Ivanovna plakala a smiala sa, postupne objímala sestru, syna, nevestu, vnučku a nevedela, ako sa im poďakovať. No kto by to bol povedal, že príde také prekvapenie? Prečo nič nepovedali – veď takmer vzlykali od šťastia! Aká je to radosť mať takých milých ľudí!
