Kosťa si pozrel byt a rozhodol sa ho kúpiť. “Beriem ho,” povedal realitnému maklérovi. Zrazu si všimol niečo, čo Kosťu prinútilo… Hoci sa neponáhľajme, poviem vám všetko po poriadku. Chystal sa prenajať si tento byt, pretože po rozvode zostal bez domova. Kedysi veľký, búrlivý, sebavedomý mladý muž Kosťa prišiel dobyť Moskvu z malého mesta. Mal veľkolepé plány.
Pracoval ako čokoľvek: vodič, čašník, úradník. Oženil sa s Oľgou, Moskovčankou, ktorá bola jeho úplným opakom: pokojná, tichá, drobná. Moja známosť s Kosťom bola zvláštna. Prišiel k nám do redakcie a ponúkol nám nové počítače. Povedal som mu, že ich nepotrebujeme, ale z nejakého dôvodu som mu dal svoje telefónne číslo. Občas mi zavolal a zakaždým sa mi snažil niečo predať. A raz ma pozval do reštaurácie, aby sme prebrali nejaký obchod.
Tam som spoznal jeho manželku. Ona celý večer mlčala, ale Kosťa hovoril bez prestávky. A na konci mi povedal: “Lisha, napíš o mne!” Jeho žena sa zrútila a povedala mu, že je to zvláštna žiadosť. “Prečo by som mal zrazu písať o tebe? Možno by si mal najprv niečo dosiahnuť…” Kosťa sa k nej prudko otočil: “Nezasahuj do mužského rozhovoru, dobre? Kto si myslíš, že si? Sadni si a drž hubu! Bolo to nechutné. Rozlúčila som sa a rýchlo som odišla. O mnoho rokov neskôr sme sa náhodne stretli na ulici.
Ponúkol mi, aby sme si niekde sadli, a ja som súhlasil. Pretože môj novinársky inštinkt – alias obyčajná zvedavosť – urobil svoje. Ukázalo sa, že za tie roky nič nedosiahol, bol bezvýznamným manažérom a pracoval s plastovými oknami. Oženil sa druhýkrát, ale ani to mu nevyšlo a po siedmich rokoch sa rozviedli. Mal deti. Mal aj vlastný dom. Po rozvode nepotreboval veľký byt, a tak si teraz hľadal jednoizbový. A ja som mu poskytla kontakty na veľmi dobrého realitného makléra. Už sa chystal zaplatiť zálohu, keď uvidel malú fotku dievčaťa v kúpeľni s ružami.
“Prosím vás, komu patrí ten byt?” “Oľge Dmitrijevne,” odpovedal realitný maklér. “Musím sa s ňou stretnúť.” “To asi nie je možné, je veľmi zaneprázdnená.” “Som jej bývalý manžel. Realitný maklér sa rozprával s Olgou a ona súhlasila, že sa s ním stretne doma. Keď prišiel v dohodnutom čase, privítala ho domáca pani: “Poďte, ukážem vám kanceláriu.” Sedela v obrovskej kancelárii za masívnym stolom a pozerala do počítača. A treba poznamenať, že sa nevideli odvtedy, čo ju nazval “hlúpou ovcou”. Potom rýchlo vstala a odišla. “Ahoj, Kosťo. Oľga sa pozrela na monitor.
Čo sa deje? – Chcela som ťa vidieť. Žijete tu? – Čiastočne tu, čiastočne v Miláne. Pracujem v módnom priemysle. – A váš manžel? – Môj manžel pracuje v úplne inej oblasti. Náš syn študuje v Londýne. Počúvaj, ako si vedel, že ten byt je môj? – “Dievča medzi ružami” Obraz, ktorý som ti dal. – Zvláštne, vôbec si ho nepamätám. Tak prečo si povedal, že ma chceš vidieť? – Bol som zvedavý. Boli sme spolu… – Len tri roky. Potrebuješ niečo? Možno peniaze? Nevyzeráš veľmi dobre. Ako veľmi? – Nie, som v poriadku. Rozmyslel som si to, ten byt si neprenajmem. – Ako chceš, je mi to jedno. “Máš ešte nejaké otázky pre tú hlúpu ovcu?” – Zaujímavé… Na obrázok si zabudol, ale na toto nie!” – Samozrejme, že nie. Nikdy nezabudnem a nikdy neodpustím. Domovníčka ťa vyvedie von.
