Moja mama a otec zahynuli pri autonehode, otec zomrel a mama zostala invalidná. Ale aj keď sme žili v chudobe, s mamou sme si boli veľmi blízki. S matkinou pomocou som ukončil univerzitu s červeným diplomom a dostal som pozvanie na dobre platené miesto. Život sa stal ľahším, mama dokonca trochu omladla, začali ju liečiť a čoskoro to zvládala bez pomoci. Syn majiteľa firmy prišiel pracovať k nám, zoznámili sme sa, začali sme spolu chodiť a čoskoro ma Sergej požiadal o ruku. Sergejov otec vlastnil niekoľko tovární a spoločností a jednou z nich bola aj tá, v ktorej som pracovala. Otec môjho budúceho manžela nebol veľmi nadšený z toho, že sa jeho jediný syn žení z lásky, a nie kvôli postaveniu, ale rešpektoval synovu voľbu.
Presťahovala som sa do Moskvy, manželovi rodičia nám dali byt, zamestnali sme sa s dobrým platom v inej firme a rozhodli sme sa vziať so sebou aj moju mamu, chvíľu s nami žila a potom povedala, že odíde, lebo nechcela prekážať mladým ľuďom. Ale s manželom sme sa rozhodli prenajať jej byt, neďaleko od nás a od Li Carni. Všetko išlo dobre, každý deň som chodila za mamou, ale v ten deň som nemohla, zasekla som sa v práci, tak som sa rozhodla, že za ňou pôjdem na druhý deň pred prácou.
Keď som prišla domov, zavolala som matke, ale nebrala mi telefón, tak som si začala robiť starosti a s manželom sme sa rozhodli ísť k nej domov, ale keď sme prišli, nikto neotváral. Susedia nám povedali, že prišiel muž, ktorý ženu vyhodil z bytu a povedal jej, aby už nikdy neprichádzala k rodine jeho syna. Uvedomila som si, že to bol môj svokor, tak som za ním išla a všetko som mu povedala a on mi to povedal: “Tvoja matka je pre našu rodinu príťažou, neustále berie peniaze z rodiny môjho syna a ja ako otec to nemôžem dovoliť, a ak s niečím nie som spokojný, môžem dať výpoveď, pretože firma, v ktorej s manželom pracujeme, je jeho firma.”
Bez dlhého rozmýšľania som napísala výpoveď, zaregistrovala ju u sekretárky a odišla do svojho mesta, do domu svojej matky. O deň neskôr za mnou prišiel manžel a začal ma žiadať, aby som sa vrátila, ale ja som mu povedala, že moja matka je pre mňa najdôležitejšia na svete. Manžel sa usmial a povedal: “Inú odpoveď som od teba ani nečakal. Dal som výpoveď, kľúče som dal matke a povedal som im, aby ma už viac neobťažovali, že už nemajú syna.” Objal som ho a rozplakal som sa. Teraz s manželom čakáme nové dieťa, so svokrom nekomunikujeme, ale svokra k nám chodí na návštevu a veľmi sa z toho tešíme.
Jeden deň pred pôrodom mi mama povedala, že sa musíme spolu porozprávať. Posadila si mňa a môjho manžela a požiadala nás, aby sme sa so Serhijovým otcom zmierili, povedala som, že už o tom nechcem diskutovať, ale mama trvala na tom, aby sme sa zmierili, pretože nás má rád, ale svojím spôsobom.
Vstala a zavolala môjmu svokrovi, on na tento telefonát čakal tri roky, porozprávali sme sa, ospravedlnil sa mne aj mojej matke a skrátka sme sa zmierili. Svokor nám kúpil veľký dom v Moskve, všetci sme sa do tohto domu nasťahovali, ja som porodila dvojčatá, chlapca a dievča, moja mama žije s nami, pomáha nám s domácimi prácami, svokor zbožňuje svoje vnúčatá, veľmi sa zmenil. Môj manžel pracuje spolu so svojím otcom, odovzdáva mu svoje podnikanie a chce si užívať komunikáciu s vnúčatami. Chorí ľudia sú tiež ľudia a môžu mať oveľa väčšiu dušu ako zdravý človek; neklamte ich, osud vás môže veľmi kruto potrestať.
