Vydávala som sa v 35 rokoch a môj vyvolený mal 24 rokov. Ale milovali sme sa a nebrali sme ohľad na názory iných ľudí. Šesť mesiacov po svadbe sa narodili Lizonka a Lidočka. Voloďa miloval dievčatá. Potom sa všetko pokazilo. Voloďa začal čoraz častejšie ponocovať v práci. Niekedy nestrávil ani noc. Chápala som, že robí všetko pre dievčatá a pre mňa. Ceny tovaru v obchodoch rástli, ale my sme to nepociťovali. Volodymyr mi nechával 3000 hrivien týždenne na výdavky v domácnosti. To nám stačilo. Obišla som sa bez opatrovateliek a neponáhľala som sa s návratom do práce.
Premohli ma moje materinské city. Zrejme som sa veľmi mýlila. Za rok som pribrala osem kilogramov a mala som pocit, že neustále priberám. Len čo moje dcéry zaspali, bola som hladná. Dievčatá rástli a naše výdavky sa zvyšovali. Voloďa začal nechávať takmer štyri tisícky týždenne. Čoraz častejšie pracoval a domov sa vracal, pravdupovediac, len spať. Veľa sme sa neučili. Ráno som ho vedľa seba nenašla.
Keď som zaspala, odplížil sa spať do kuchyne. Na pohovke. Ráno som ho tam našla prikrytého dekou. Povedal, že odišiel, lebo v noci fajčil a nechcel nás budiť. Počas jednej z tých zriedkavých nocí som sa Voloďu opýtal, koľko celkovo zarobil. Odpovedal sucho, otázkou na otázku: “Nemáte dosť?” Ráno som na kuchynskom stole uvidel päťtisíc a uvedomil som si, že nás Voloďa miluje. Takto to trvalo takmer šesť mesiacov. Pravidelne v pondelok nechával 4-5 tisíc.
Bol preč dva dni. Večer sa vrátil. Bol veselý. Usmieval sa. Zbalil si nohavice a košele do kufra a zamieril k východu. Stál som pred dverami: – Odchádzaš? – Áno. Odchádzam. – Prečo? – Budem chorý. – Z čoho? – Z tvojho menu. – Nie je moje. Z obchodu. – Jedno jedlo je tvoje. – Ktoré? – Na tom nezáleží… – A deti? – Postarám sa o ne… O týždeň neskôr mi na kartu previedol 5 000 hrivien. Išla som si ich vybrať. Nie som špekulant. Chápem, že niekde ďaleko od hlavného mesta sú ľudia, ktorí môžu takto žiť s celou rodinou za takéto peniaze. Za päťtisíc mesačne.
Ale ja nemôžem. Nechcem vychovávať deti, ktoré potrebujú len jedlo a oblečenie. Chcem vychovávať dievčatá, ktoré budú pre svet užitočné, slušní ľudia. Nemali by myslieť na kúsok chleba a na to, čo si ráno oblečú. Mali by dostať priestor na výber. Zavolal som Voloďovi a povedal som mu, že sa chystám podať žalobu o výživné. Zdalo sa, že ho to nevyrušuje: “Len do toho, čakám. Ale ak chceš, nemusíš sa špiniť so spravodlivosťou. Môj záznam v registri trestov mojim deťom v budúcnosti nič dobré neprinesie. Poďme sa dohodnúť. Budem vám platiť 12 000 hrivien mesačne a vy mi dáte potvrdenie o každom prevode. Možno ti dám ešte tisícku na nákup darčekov pre deti. Ak sa obrátiš na súd, dostaneš 1/3 môjho oficiálneho príjmu. To je len tritisíc hrivien.
Premýšľajte o tom. “Viac nedostaneš.” – Volodymyr, ale ty si mi dával spolu 20 tisíc. Niekedy som ťa využíval. Teraz je to iné. Je mi to ľúto. V tomto živote musíš za všetko platiť. – Rozumiem. “Nie je ti ľúto detí, Voloďa?” – “Keby nebolo detí, nedostal by si ani cent. Zavesil telefón. Sedím a premýšľam. Čo môžem urobiť? Život je taký nespravodlivý. Tieto šedé platy sú jednoducho neznesiteľné. Môj právnik mi povedal: “Súhlasím, je to pre vás výhodné. Inak dostaneš toľko, koľko ti povedal tvoj bývalý manžel.” Zavolal som Voloďovi a povedal som mu, že súhlasím. Drzo mi odpovedal: “Kto o tom pochyboval?” “Zajtra večer o 19.00 príď do kaviarne Spusk a prines pokladničný doklad na 5000. Zatiaľ.” Posadil sa do kaviarne a dal si večeru. Podala som mu účtenku.
Vytiahol svoj smartfón a vykonal odpočet. Sedel tam, vyzeral taký krehký a mal špinavé topánky. Bolo mi ho ľúto. Spýtala som sa ho: “Volodymyre, nechystáš sa dnes dať deťom žiadne darčeky? A máš v živote nejakú ženu? Musel si uvedomiť, ako sa pozerám na jeho topánky. Prehltol kúsok kotlety, dal si nohy pod stoličku, na ktorej sedel, a odpovedal: “Pochúťky sú na neskôr. “O dva týždne sem privedieš svoje dcéry a dohodneme sa.
Chcem vidieť, ako ich podporujete. Možno je čas požiadať o opatrovníctvo. A nepúšťajte sa mi do duše. Na svete je veľa žien, nie si sama.” Poslúchla som ho a odišla som. Kúpil som nejaké jedlo a víno. Arménske víno. Doma som plakala a plakala… Beznádej. Budúci týždeň musím dať Lídu a Lisu do jaslí a ja musím ísť do svojej starej práce. Neviem, či ma znovu prijmú alebo nie. Možno si budem musieť hľadať novú prácu so šedým platom. Je mi jedno, či to bude sivý plat. Je čas dokázať mu, že nepotrebujem almužny. A on bude musieť platiť výživné. Aj keby to bola 1/3 môjho platu, aj tak zajtra podám žalobu. Nechajte ho žiť.
