Mladý muž sedel v parku pri lavičke. Bolo tu veľa ľudí, takže dostal aspoň nejaké peniaze. Po odchode zo sirotinca si nemohol nájsť prácu, a tak sa túlal po uliciach. Takto si nepredstavoval svoj dospelý nezávislý život. Peniaze, ktoré zbieral, mu stačili na prežitie a viac ani neočakával. Vo vrecku mal len niekoľko mincí a naďalej tam sedel v nádeji, že nazbiera viac.
Parkom prechádzal úctyhodný starý muž, veľmi dobre a štýlovo oblečený. Sadol si na lavičku priamo pred mladého muža. Pozrel sa naňho a spýtal sa: “Prečo tu sedíš?” Mladík sa obzrel a myslel si, že ho neoslovil. Jednoducho nebol zvyknutý, aby sa s ním ľudia rozprávali. Zvyčajne ho míňali a venovali mu pohľad plný odmietnutia a nevôle. “Neviem,” odpovedal. “Aký je váš cieľ a zmysel života?” spýtal sa ho vážený muž. “Neviem,” odpovedal opäť mladý muž. “Loď, ktorá nevie, kam pláva, bude plávať na vlnách, kým nenarazí na skaly. Ak nemáš zmysel života, budeš naďalej blúdiť zo strany na stranu, až sa nakoniec zabiješ. Každý by mal mať v živote zmysel a cieľ,” povedal muž a zmĺkol.
Mladík naňho naďalej mlčky hľadel. Muž zrazu zbledol a šmátral po niečom vo vrecku. “Čo sa deje? Vstal si skoro?” spýtal sa mladík. “Vodu,” zasipel muž ticho. Mladík ho nepočul a pristúpil k mužovi. “Čo?” spýtal sa znova. “Vodu,” povedal muž a vytiahol z vrecka tabletu. Mladík sa rozbehol k najbližšiemu kiosku. Vybral z vrecka všetky mince, ktoré nazbieral, a podal ich predavačovi: “Fľašu vody, prosím. Dievča sa naňho neveriacky pozrelo a podalo mu fľašu vody. Mladík ju rýchlo schmatol a rozbehol sa k mužovi na lavičke. – Na, vezmite si to.
Videl, že muž sa snaží nadýchnuť a znova a znova omdlieva. – Zavolajte niekto záchranku, – zakričal mladík, ale nikto v okolí ho nepočul. Preto sa rozbehol späť do stánku a požiadal predavačku, aby pre staršieho muža zavolala sanitku. Po tom, čo počkal na sanitku a uistil sa, že muža naložili do auta, mladý muž odišiel. Prešli tri mesiace. Bola zima a to je pre bezdomovcov najťažšie obdobie. Mladý muž chodil po uliciach a snažil sa zahriať, ale sily mu ubúdali. Sotva sa dostal k lavičke pri veľkej administratívnej budove a ľahol si na ňu.
Keď žobráka ležiaceho na lavičke uvidel ochrankár, vyšiel von a snažil sa ho zobudiť, ale mladík nereagoval, spal. Potom vyšiel majiteľ kancelárie a keď uvidel toho istého mladíka, povedal ochrankárovi: “Dajte ho do môjho auta. Ochrankár bol trochu zaskočený, ale nenamietal. Naložil mladíka do auta a to odišlo. Arkadij Ivanovič prišiel k domu a požiadal vodiča, aby mladíka odviezol do izby pre hostí. Dal pokyny služobníctvu o mladíkovi a odišiel. Mladík ešte nikdy nespával tak tvrdo. Otvoril oči a s prekvapením uvidel teplú, mäkkú posteľ, veľkú, priestrannú izbu. “Zobudil si sa?” ozval sa zrazu dievčenský hlas.
“Kde to som?” povedal mladík a ničomu nerozumel. Tvoje nové a čisté šaty sú tu, – povedala chyžná, – a je tu aj kúpeľňa a záchod. Zatiaľ sa umyte a prezlečte. Holič k vám príde za hodinu. Prečo ste ho k nám priviedli?” žena bola rozhorčená. “Zachránil mi život,” povedal Arkadij Ivanovič, “kúpil mi fľašu vody za posledný groš, zatiaľ čo ostatní ľudia len prechádzali okolo. Prečo ste ho museli ťahať k nám?” pokračovala žena. “No, vitaj, môj záchranca,” povedal muž a oslovil mladého muža. “Vitaj,” povedal nesmelo a spoznal v ňom toho istého staršieho muža z parku. “Ako sa voláš?” “Nikolaj.”
“A ja som Arkadij Ivanovič a toto je moja žena, Lidia Semenovna,” povedal muž. -A ja som Vika,” povedala mladá dievčina, ktorá vstúpila do miestnosti. Mladík nevedel, čo má v tejto situácii robiť, a tak len mlčal. Nebol zvyknutý na takúto pozornosť. Všetci spoločne išli na raňajky. Po raňajkách si sadli do veľkej, útulnej obývačky. V izbe bol krb a bolo tam tak teplo a útulne. Príjemne sa rozprávali a Kolja vyrozprával Vike celý príbeh svojho zoznámenia s Arkadijom Ivanovičom vrátane toho, ako žil na ulici a ako sa k nemu ľudia správali. Arkadij Ivanovič po vypočutí Nikolajovho príbehu vstal a odišiel so svojou ženou. Rozrušil som ich?
“Nemal som im to povedať?” povedal smutne mladý muž. To len tvoj príbeh im pripomenul bolesť zo straty,” odpovedala Vika a dodala: “Moji rodičia zahynuli pri autonehode. Vracali sme sa domov neskoro v noci. Mal som vtedy 10 rokov. Môj otec stratil kontrolu nad autom a to narazilo do stromu. Rodičia zomreli na mieste, ale mne sa podarilo prežiť. Vychovali ma starí rodičia. Ďakujem vám za záchranu môjho starého otca. Neviem, ako by som prežil, keby tam nebol. Nikolaj žil v ich dome niekoľko týždňov a mnohí priatelia Arkadija Ivanoviča to nechápali, niektorí mu dokonca závideli.
Medzi Kolou a Vikou panovala jasná sympatia, ktorá prerástla do niečoho viac. Arkadij Ivanovič zamestnal Nikolaja vo svojej firme, kde dosiahol skvelé výsledky. Po čase sa mladí ľudia zosobášili a narodil sa im syn, ktorému dali meno Arkadij.
Postupne Arkadij Ivanovič odovzdal vedenie firmy Vike a Kole. Po dvadsiatich rokoch prišlo do parku drahé auto a vystúpili z neho dvaja ľudia. Sadli si na lavičku. “Arkadij, aký je tvoj cieľ a zmysel života?” Mykola sa spýtal syna. “Neviem, otec.” “Loď, ktorá nevie, kam ide, sa bude plaviť na vlnách, kým nenarazí na skaly. Ak nemáš zmysel života, budeš naďalej blúdiť zo strany na stranu, až sa nakoniec zabiješ. Každý by mal mať zmysel a cieľ života,” povedal Mykola.
