Boli sme bezdetný pár. Dlhé roky sme sa snažili mať deti, ale bez úspechu. A po desiatich rokoch spoločného života sme si na túto myšlienku zvykli.
V istom momente sme cítili, že sme pripravení na skutočnú rodinu. Rodinu s deťmi. A vážne sme uvažovali o adopcii dieťaťa.
A tak sme z času na čas začali navštevovať sirotinec. Spomínam si najmä na jedno dievča, Lízu, ktorá mala sedem rokov. Začal som sa na ňu pozerať, sledoval som, ako sa správa k ostatným deťom a dospelým. Od začiatku sa ma toto dievča niečím dotklo. Len čo som ju uvidel, srdce mi stuhlo a na ostatných chlapcov som sa už ani nepozrel. Bola však veľmi plachá, ťažko nadväzovala kontakt a utekala predo mnou.
Chápala som, že dieťa potrebuje čas, a tak som sa nezastavila. Chodila som tam znova a znova. Prešlo však niekoľko mesiacov, ale nič sa nezmenilo. Mal som veľkú túžbu obklopiť toto dieťa láskou a starostlivosťou a dať mu skutočnú rodinu.
Akosi som sa do nej okamžite zamiloval, ale nemôžeš byť príliš milý. A jedného dňa som sa rozhodol, že ju naposledy navštívim a rozlúčim sa s ňou. Objal som ju a povedal: “Veľmi som chcel, aby sme sa stali rodinou, ale vidím, že nechceš, aby som bol tvojou mamou. Hádam sa už neuvidíme. A potom povedala svojím tichým hláskom: “Nie, mami. Nechoď! A ona začala plakať. Od tej chvíle sme sa od nej už nikdy nerozlúčili.
Neskôr mi Lisa povedala, že sa bála, že jej urobíme to, čo jedna teta urobila jej kamarátke. Ukázalo sa, že jej kamarátku adoptovali a potom ju priviedli späť so slovami: “Nepotrebujeme také neposedné dievča, ktoré v noci nespí a stále plače. V tej chvíli som si uvedomila, aký strach celý ten čas prežívala a aké to bolo pre ňu ťažké.
