V Poľsku žijem už dlho, prišiel som sem pred viac ako 10 rokmi. Narodil som sa a vyrastal v malej ukrajinskej dedinke vo Vinnickej oblasti. Mám tam rodinu. S manželom sme z dediny odišli za prácou už dávno, pretože pre človeka z dediny nie je ľahké nájsť si dobrú prácu.
Jediné miesto, kde sme mohli získať prácu, bol trh, ale plat bol nízky, stačil len na živobytie, a my sme chceli niečo ušetriť pre naše deti. Tak sme sa rozhodli, zbalili sa a odišli aj s deťmi.
Moja matka a brat zostali v dedine. Neskôr sa oženil, ale odišiel bývať do domu svojej manželky, ktorá žila v tej istej dedine asi o 10 domov ďalej. S manželom sme sa mali dobre, za tie roky sme nezarobili majetok, ale kúpili sme si tu dvojizbový byt, učíme deti, máme dobrú prácu a priateľov, zvykli sme si tu žiť a na Ukrajinu sa už nevrátime.
Keď mama zostarla, vznikla otázka, kto sa o ňu postará. S bratom sme sa dohodli, že mu budem posielať každý mesiac 3 000 hrivien plus mamin dôchodok a on sa o ňu postará, neboli to zlé peniaze a mohli sme žiť na dedine. Andrij tiež povedal, že dom mojej matky bude jeho. Dlho som o tom premýšľal, ale súhlasil som, pretože som nemal na výber. Rok som posielal peniaze a potom som prišiel s rodinou navštíviť svoju matku. Ukázalo sa, že môj brat jej vôbec nepomáhal, mohol jej len pomôcť sadiť a kopať zemiaky v záhrade a švagriná sa vôbec neukázala.
Moja mama je stará, je pre ňu ťažké robiť všetko. Rozhodol som sa porozprávať s bratom a vysvetlil som mu, že sme sa dohodli na niečom inom. Mama už nemôže nič robiť sama. Brat mi vysvetlil, že ženy v dedine žijú takto a nikto sa o ne nestará. Nevedela som, čo mám robiť, pretože som matku nemala kam vziať, s manželom sme boli v jednej izbe, deti v druhej a matka potrebovala nepretržitú starostlivosť a my sme mali prácu.
Nemôžem odísť, pretože sme ešte nesplatili pôžičku za byt a nemôžeme ho predať, aby sme si kúpili väčší. Tak som sa porozprávala s mamou a presvedčila ju, aby sme dom predali. S peniazmi som matku zobral so sebou do Poľska. Dohodli sme sa, že bude dočasne žiť v domove dôchodcov, kým si nenájdeme bývanie.
Čo môžem ešte urobiť? Už šesť mesiacov tam moja matka žije, starostlivosť je dobrá, pobyt je tiež drahý a zatiaľ sme nevyriešili otázku bývania.
Často matku navštevujem, je tam spokojná, na nič sa nesťažuje, hovorí, že sa nemusí báť, bude súhlasiť, že tam bude bývať, podmienky sú dobré. Ale môj brat a švagriná sa na mňa urazili, lebo očakávali, že dom a moje peniaze zostanú ich. Myslím si však, že som urobila správne, pretože teraz som pokojná, čo sa týka mojej matky, a peniaze za dom míňam len na ňu.
