Moja dcéra chodila na univerzitu, a tak sme sa s manželom rozhodli, že jej zo solidarity finančne pomôžeme. Dávame jej polovicu manželovho platu, čo je veľa, najmä preto, že nepracuje. A teraz, po tom, čo sme videli…
Nedávno sme sa rozhodli prekvapiť našu dcéru a navštíviť ju v jej univerzitnom meste. A viete čo? Som v šoku! Že ona tam žije… Zdalo sa, že naše úsilie a obete boli márne.
Keď sme prišli na vlakovú stanicu, vyzdvihol nás a hneď navrhol, aby sme si zobrali taxík do jeho bytu. Viete, my s manželom, ktorí sme vždy šetrní, sme povedali, že autobus je fajn, ale on trval na taxíku. A za takú krátku cestu sme zaplatili takmer 50 zlotých! Jednoducho to nechápem. Keď sme potom vošli do jeho bytu, ktorý zdieľa s priateľom, bola som úplne šokovaná.
Všade krásna výzdoba, čerstvé kvety, rámy s obrazmi na každej stene. Ja sa dokážem zariadiť, nehovorím, že nie, ale načo teraz míňať peniaze na niečo také? Chápem to, každý chce pekné veci, ale predsa len to nie sú nevyhnutné veci a koniec koncov, byt je len prenajatý. Viem, ako vyzerajú izby študentov.Moja sestra má doma dve deti, ktoré študujú až v hlavnom meste, a viete čo? Prejavujú skromnosť, čistotu, ale žiadny pôvab. Rešpektujú každý cent. A moja dcéra? Myslím, že trochu stratila zmysel pre hodnotu peňazí.
Za posledný rok som ušetrila, koľko som mohla. Doma som nahradila prostriedok na umývanie riadu octom a v obchode s potravinami som vždy na love za výhodnými cenami. Dokonca som si vzal topánky k obuvníkovi, aby som nemusel utrácať za nové.
A on? Berie nás do drahej reštaurácie, akoby peniaze boli na ulici. Objednal si toľko jedla, až sa mi z toho zatočila hlava. Nezjedli sme to celé, hovorím mu, že si dáme krabičku a potom si to odnesieme domov, a on hovorí, že to nevadí a nech sa nehanbí.
Navyše mi ukazuje dva páry nových topánok, ktoré si nedávno kúpil. Chápete to a ja si hovorím, kde je zmysel, kde je logika? Ja šetrím peniaze na každom kroku a on bez rozmyslu míňa.
Začínam uvažovať, či robíme správne, keď mu dávame toľko peňazí. Možno je to chyba, teraz rozmýšľam, čo mám robiť. ako mu to mám vysvetliť, aby to nevyznelo ako obvinenie, ale ako dôležitá životná lekcia?
Ako mu ukázať, že tieto peniaze, ktoré mu dávame, nie sú len živobytím, ale našou dôverou a nádejou, že ich dobre využije? Možno máte nejakú radu, ako sa do toho zahryznúť? Lebo ja už naozaj neviem. Chcem, aby to pochopil, ale zároveň mu nechcem ublížiť. Ak by ste mi mohli niečo navrhnúť, budem vám veľmi vďačná.
