Prišli sme osláviť narodeniny nášho krstného syna Váňu. Mal 10 rokov. S manželom sme sa rozhodli, že nebudeme lakomí, a kúpili sme mu drahý tablet. Dieťaťu sa darček páčil a celý večer si ho prezeralo. Keď sme mu darček odovzdali a sadli si za stôl, krstná mama povedala: “Možno by ste mu mohli dať na Vianoce počítač, pretože tablet nepotrebuje. Ja si ho vezmem pre seba. Muž bol prekvapený ženskou odvahou.
Maria nebola Vanyova skutočná matka. Jeho skutočná matka tragicky zahynula. Jeho otec sa rozhodol, že jeho syn potrebuje matku, a tak sa znovu oženil. Nikdy som tú ženu nemal rád, vždy Váňu urážala. Mohla ho na hodinu zavrieť do kúta alebo vyhladovať na smrť a môj otec to vedel, ale mlčal. Bolo to preňho lepšie, bol v práci od rána do večera a dieťa bolo s jeho ženou. A veril, že ak ho potrestá ona, zaslúži si to aj jeho syn.
Na druhej strane si Vanka pamätal svoju matku a veľmi mu chýbala. Raz mi povedal, že Mária nosila matkine šaty a smiala sa: “To bol jej starý štýl. Bola taká strašidelná, keď sa obliekala. Teraz už chápem, prečo si ju môj manžel veľmi nepamätá,” povedala niekomu do telefónu. Váňa všetko počul a bolo mu mamy ľúto. Pri stole si nás Mária opäť doberala kvôli darčeku: “Dali ste mojej dcére k minulým narodeninám teplákovú súpravu.
“Nemyslela som si, že poznáš rozdiel medzi deťmi. Manžel jej opatrne odpovedal, že Vanka je viac ako len náš krstný syn. A jej dcéra s nami dokonca nie je ani príbuzná. Naopak, mala by nám poďakovať za to, že sa k jej dcére správame tak dobre, ako sa správame k Váňovi. Nikdy sme ju od neho neoddelili.
Predtým, ako sme odišli, spomenula počítač. “Takže na Vianoce máme čakať počítač? Ide o to, že Marina ide do deviatej triedy, potrebuje ho na štúdium. A Váňa ho bude čoskoro potrebovať tiež. Maria si myslela, že sme nejakí oligarchovia. Mali by sme našim deťom kúpiť počítač a potom myslieť na ostatných. Nebála sa o Vanku, ale o svoju nešikovnú dcéru. Muž jej odpovedal, že by si mohla vyhrnúť pery.
