Mykytu vychovávali starí rodičia. Chlapec si takmer nepamätal svojich rodičov – len nejasné útržky, kúsky spomienok… Vyrastal u starých rodičov. Mykyta vedel, že jeho otec mal nehodu a zomrel, a o matke dlho nič nevedel, slepo na ňu čakal, až jedného dňa, keď sa jej spýtal, kde je jeho mama, babička stratila rozum a povedala: “Ako môžeme vedieť, kde je tvoja mama?
Musela zamrznúť niekde v snehovej záveji… kto ju pozná, tento opilec? Mykyta tomu nemohol uveriť, ale starý otec ho upokojoval a hovoril, že on a stará mama tu budú vždy preňho a nikdy ho neopustia. Tak to takmer bolo. Mykyta sa čoskoro oženil, otvoril si vlastnú reštauráciu, ktorá sa čoskoro stala najlepšou v meste, a keď sa mu narodil syn, dal mu na počesť svojho starého otca meno Anatolij.
Mykyta bol vďačný starým rodičom, pretože vďaka nim sa stal tým, kým bol, a nebyť ich a ich kontaktov v 90. rokoch, pravdepodobne by žil s manželkou v prenajatom byte a šetril by na vlastné bývanie.
Nikitovi išlo všetko skvele, až na jednu ženu bez trvalého bydliska, ktorá sa neustále motala pred jeho reštauráciou. Niekoľkokrát ju dokonca odviedla polícia, ale každý druhý deň bola opäť na koncentráku. Jedného dňa Mykyta videl, ako jeho čašníčka tajne kŕmi ženu pred služobným vchodom do reštaurácie. Niečo sa medzi nimi stalo a bezdomovkyňa povedala: “To je v poriadku, dcérka, pokiaľ máš chlieb a vodu, všetko je v poriadku.” “Čo ste povedali?” Mykyta nedokázal potlačiť prekvapenie.
“Ja jedlo nekradnem, nosím si ho z domu.” – “Čo si povedala?” – Nikita sa opäť obrátila na bezdomovkyňu. “Existuje príslovie: “Kým je chlieb a voda, všetko je v poriadku.” – žena vysvetlila, že ju veľa ľudí nepozná… Nenadávaj dievčaťu, chcelo mi pomôcť. Už ma neuvidíš, neboj sa. S tým sa žena postavila na odchod, ale Nikita ju pozval do svojej kancelárie a povedal jej, aby niečo uvarila, kým sa budú rozprávať. – Ako si skončila na ulici?” spýtal sa muž. – Ach, synku, to je dlhý príbeh…
Vydala som sa z lásky. S manželom sme sa veľmi milovali, ale jeho rodičia ma hneď nemali radi… boli vyššie v rodine.” – Ako sa volal váš manžel?” – Nikita si nemohla pomôcť a spýtala sa. – Anton… ale nemala som sa dlho tešiť z manželovej lásky.
Keď mal náš syn dva roky, manžel mal autonehodu… – Ako sa volal váš syn? – Mykyta, môj Mykyta… – Áno, a potom… čo sa stalo potom? – A potom… dúfala som, že ma svokrovci v takom ťažkom období podporia, lebo som nemala nikoho na svete, bola som sirota… Môj svokor mal dobré kontakty v meste. Obvinil ma, že som ukradla peniaze z obchodu, kde som pracovala, na dva roky ma uväznili, zbavili ma rodičovských práv, bývania, všetkého, čo som mala… a k synovi som sa už nikdy nesmela priblížiť…
– A… ako sa volal tvoj svokor?” spýtala sa Mykyta takmer s plačom. Nikdy na to meno nezabudnem, – odpovedala žena a pozrela na podlahu. Mykyta si pred bezdomovkyňu kľakla, ospravedlnila sa jej, že ju celý čas vyháňala z reštaurácie, a potom jej všetko povedala. Napokon sa matka a syn po 30 rokoch našli. Dlho plakali a objímali sa. Teraz s nimi žije Nikitina matka. So svojou snachou vychádza dobre a pomáha manželom s ich dieťaťom.
