Otehotnela som so svojím priateľom.
Aj bez dieťaťa sme vážne uvažovali o založení rodiny, ale náhle tehotenstvo urýchlilo naše plány. Nemali sme čas šetriť peniaze a kupovať byt. Nemali by sme dosť peňazí ani na prenajatý byt. Chvíľu som musel bývať u rodičov. Žila s nimi aj moja staršia, slobodná sestra.
Mala vtedy 25 rokov a zo svojej osamelosti ma obviňovala len preto, že som sa vydala ako prvá, čím som porušila všetky tradície. Bolo zbytočné vysvetľovať jej, že chcem mať dieťa v oficiálnom manželstve.
V našom dome boli takmer každý deň hádky a škandály, nevedeli sme si rozdeliť domáce povinnosti a matka mi neustále vyčítala, že som si vzala muža bez peňazí. Jedinú podporu som dostávala od svojho manžela. Situácia sa zhoršila po narodení môjho dieťaťa. Sestra sa sťažovala, že nemôže spať kvôli kričiacemu dieťaťu a ráno musí ísť do práce.
Matka sa vnukovi nevenovala a nútila ho robiť domáce práce. Jediný človek, ktorý ma podporoval, bol môj otec.
S manželom sme sa museli presťahovať k mojej svokre. Kvôli vlastnej matke som musela dva roky znášať výčitky a moralizovanie mojej svokry. Nakoniec sme dostali vlastný byt a už nie sme na nikom závislí. Neviem prečo, ale moja rodina sa len nedávno spamätala a teraz sa chce dať opäť dokopy. –
“Priveď svojho vnuka k nám!” hovorí moja mama, zatiaľ čo moja sestra sa sťažuje, že sa s ňou málo rozprávam. A ako im po tom všetkom odpustiť a prijať ich? Jediný človek, za ktorého som vždy rád, je môj otec, a moja matka nemá právo sa sťažovať alebo ma odsudzovať.
