„Kedysi sme sa milovali, len ja som bol príliš hlúpy na to, aby som sa rozhodol pre dievča, z ktorého sa všetci smiali. Keď som videl pozvánku na triedny zraz, chcel som ju znova vidieť…“ Janek, 35 rokov
Na tento neokázalý stredoškolský zraz sa dostavila väčšina ľudí a chýbala len Ninka! A pritom to bola ona, kto vypisoval pozvánky! Myslel som si, že keďže Nina bola organizátorkou stretnutia, bude na ňom. Ona je jediný dôvod, prečo som sem prišla….
Nemohla som na ňu zabudnúť
Nudila som sa ako mopet. Každú chvíľu ma Krzysiek potľapkal po kolene a pripomenul mi ďalší starý príbeh. Už som videla fotky jeho ženy, detí a auta. Tomek mi povedal, že mu nič nevychádza, lebo je príliš poctivý, a že kariéru môžu robiť len podvodníci a zlodeji…
– Krzysiek, neprichádza Ninka? – Spýtal som sa svojho priateľa. Aj on, podobne ako môj kamarát zo strednej školy, žil v Augustowe, tak som si myslel, že niečo vie.
– Vraj príde, – povedal. – Niečo sa s ňou muselo pokaziť.
– A ako sa jej darí?
– Nevydala sa a je stále taká zakríknutá ako kedysi, – zasmial sa.
– Nosí nadrozmerné šaty, pracuje na mestskom úrade a angažuje sa v kultúre. A teraz hľadá sponzorov na nejaký umelecký projekt. Presne ako tá Ninka.
Usmiala som sa pre seba. Ešte som si spomenula, ako kupovala zvyšky materiálov a šila tie svoje róby. Nemala peniaze na nové šaty, tak sa musela zachrániť fantáziou. Jediné, čo mala, bola jej matka – dôchodkyňa. Pokiaľ si pamätám, Ninka ich doučovala, a stále nemali dosť peňazí. Vlastne sa Ninke všetci smiali. Jej čudné oblečenie, vlasy zapletené do čudných vrkočov, tašky zo šnúrok. A jej umenie… Ninka písala básne, organizovala školské hry a happeningy…
– A viete, že Ninka vydala knihu básní – zapojila sa do rozhovoru Marta.
– Keď prídem k mame na návštevu na prázdniny, zvyčajne sa nám podarí dohodnúť si kávu. Ale prekvapuje ma, že o Nine nevieš. Vy dve ste boli také kamarátky! Myslela som si, že vy dve spolu vychádzate, kým si nepriviedla Beatu na ples. Marta na mňa žmurkla. Chvíľu som s nimi sedela a potom som sa po anglicky utrela.
Potom mi došla odvaha
Išla som k jazeru. Myslela som si, že vy dvaja si idete naproti, – povedala Marta. ‘Lebo sme sa navzájom priťahovali… Lenže ja som bol vtedy príliš hlúpy, aby som sa rozhodol pre dievča, z ktorého sa všetci smiali… Pamätám si na ten nešťastný ples… Nina si asi do konca myslela, že naň pôjdeme spolu. Ale ja som pozval Beátu. Nina nakoniec prišla s nejakým vojakom. Bol vysoký a pekný a veľmi dobre tancoval a Nina sa na mňa ani nepozrela. Beata, školská kráska, sa mi držala za ruku a ja som očami hľadala školského čudáka. Skontrolovala som, či sa so svojím partnerom bozkáva.
Po plese som takmer bežal odprevadiť Beatu domov a sám som letel k Nine domov. Hádzal som jej kamene do okna, ale ona mi neotvárala… To bolo prvýkrát, čo mi neotvorila okno… A pritom toľkokrát predtým som ju presne takto ráno volal z domu. Chodili sme spolu na jazero v člne, ja som lovil ryby a ona pri svetle baterky čmárala nejaké básne. V tú noc však neotvorila…
Neskôr som zistil, že ten vojak bol jej bratranec. Pokúšal som sa jej ešte zavolať, keď som už bol na univerzite vo Varšave, ale nehovorila so mnou. Potom sa rodičia odsťahovali z Augustowa a ja som nastúpil na stáž do medzinárodnej spoločnosti.
Rozhodol som sa ísť za svojimi ambíciami
Občas som ešte sníval o Nine a jej farebných šatách, ale predsa len… Potreboval som inú ženu, inú manželku. Takú, ktorá by nosila kostýmy, ktorá by chápala a podporovala moje ambície. Nepotreboval som výstrednú ženu, ktorá si myslí, že peniaze všetko zničia a že ľudia by sa mali riadiť srdcom, nie ambíciami. Chcel som kariéru… Nevšimol som si, že kráčam k Nininmu domu, kým som sa nezastavil pred jej oknom. Svietilo v ňom svetlo. Bez rozmýšľania som zdvihla kamienok a hodila ho do skla. Potom druhý. A tretí. Nakoniec ho otvorila! Keď som uvidel jej tvár, niečo mi stlačilo hrdlo.
– Janek? – bola prekvapená.
– Nemyslela som si, že prídeš….
– Veď si mi poslal pozvánku.
– No áno… Ale myslela som si, že budeš príliš zaneprázdnený, aby si prišiel na nejaký stredoškolský zraz, – odpovedala.
– A ty? Prečo si neprišla? Krzysiek hovoril, že by si mala byť, – spýtala som sa.
– Tak to vyšlo, – povedala potichu. – Prečo neprídeš na chvíľu ku mne? Porozprávame sa… Zmizla, ale hneď otvorila dvere.
– Príď dolu na čaj, – pozvala ma dnu.
Pohrúžila sa po kuchyni ako vždy drobná. Mala na sebe smiešne farebné šaty a lodičky na vysokom podpätku. Dokonca sa aj nalíčila.
– Si oblečená na to, aby si išla von, prečo si neprišla? – Spýtala som sa.
– Načo? – Zašepkala. – Načo sa idem predvádzať? Nemám manžela ani deti. Nemám dom ani auto. Stále som Divná kačka – spomenula si na svoju starú prezývku.
– Nina… – povedala som srdečne. – Si úžasná. Vždy si mala odvahu robiť, čo si chcela, nikdy si nebrala ohľad na to, čo by povedali iní….
– A ty nie, – odpovedala a posadila sa. – Bála si sa robiť, čo si chcela. Bála si sa toho, čo by povedali ľudia.
– Musel som do toho dorásť, – priznal som a ona sa trpko zasmiala.
– Ako sa ti darí? – Spýtala sa po chvíli a podstrčila mi šálku čaju. – Počula som, že žiješ v Austrálii.
– Som späť, – odpovedal som. – Pracujem v poľskej pobočke austrálskej spoločnosti, som… predsedom predstavenstva, – povedal som to, akoby som sa hanbil. Vedel som, že môj úspech na ňu neurobí dojem….
– Máš manželku, – uviedla viac, ako sa pýtala.
– Rozvádzam sa. Ukázalo sa, že sme sa… že sme sa predsa len mýlili. Našťastie sme nemali čas na deti, takže rozvod je len formalita. A ty? – Zmenila som tému. – Vyštudoval si kulturológiu, ako si chcel? Prikývla.
– Pracujem na mestskom úrade, mám na starosti kultúru, vieš… Organizujem festivaly, umelecké podujatia pod holým nebom, také veci… Teraz mám taký projekt, – rozžiarila sa. – Tu v susedstve je starý palác, lacný, teda relatívne lacný, ja si ho, samozrejme, nemôžem dovoliť, a do jeho rekonštrukcie treba dať veľa peňazí, ale potom… Potom by sa tam dal urobiť taký… hotel, dom kreatívnej práce! Hľadám sponzora, ale mám to ťažké.
Nikdy nie je neskoro nasledovať svoje srdce
– Si šťastná, – povedal som.
– Áno. Vo všeobecnosti áno, – opravila sa. – Niekedy si myslím, že by bolo dobré mať rodinu, možno viac peňazí, lebo potom by som mohla robiť viac. A ty? Si šťastná? – spýtala sa.
– Som šťastný, – povedal som. – Na začiatku, keď mi všetko vychádzalo… Teraz už na šťastie nemyslím. Mám tento svoj život a musím ho žiť. Je neskoro čokoľvek meniť….
– Nikdy nie je neskoro, – odpovedala.
Išli sme sa prejsť a potom sme sa ocitli v hale, kde sa hrali zvyšky našich kamarátov zo strednej školy. Z magnetofónu sa valila len posteľná vrava. Pritiahol som si Ninku k sebe a začali sme tancovať.
– Nikdy som ti neodpustila, že si so mnou netancovala na maturitnom plese, – povedala.
– Ani ja som si to nikdy neodpustila, – odvetila som. V tú noc sme mali vlastný ples. Až do rána sme sa motali okolo tanečného parketu. Neskôr som ju odprevadil domov a pobozkal ju. Prvýkrát…
– Som rád, že si mi poslala tú pozvánku, – zašepkal som.
– Prišiel si zbytočne, Janek, – povedala a hnevlivo sa na mňa pozrela. – Podarilo sa mi uveriť, že už na teba nečakám.
– A stále sa mi o tebe sníva, – uškrnul som sa.
Zavrela za sebou dvere a ja som sa potichu zasmial.
Život môže byť nádherný
Až keď som prišiel do hotela a pozrel sa na svoj notebook, na tucet správ v mobile, napadlo mi, že je nemožné zmieriť Ninu s Varšavou. Že náš vzťah nie je možný… Ale keď som zavrel oči… Videl som jej tvár a uvedomil som si, že mi je úplne jedno, čo povedia ľudia. Už som nemusel nikomu nič dokazovať. Na druhý deň som sa musel vrátiť do Varšavy. Nina neotvorila okno… Ale keď som jej nasledujúcu sobotu hodil do okna kamienok, otvorila ho a súhlasila, že mi ukáže palác. Nasledujúci víkend sme sa išli člnkovať na jazero. Rozprávali sme sa o minulosti a potom o budúcnosti. Takmer pol roka sme sa videli len v sobotu… Ale dnes….
Dnes som majiteľom domu kreatívnej práce, či skôr akýchsi starých ruín, kde raz takáto inštitúcia vznikne. Nina sa vzdala svojich splývavých šiat a po stavenisku behá v džínsových montérkach a gumákoch a ja som v podstate jej poslíček. Prikázala mi tiež, aby som premýšľal o marketingu a budúcich kultúrnych a vzdelávacích kampaniach.
– ‘Pretože sa vyznáš vo svete,’ vysvetlila mi moja kačica Kačka. ‘Takže chodím nakupovať a premýšľam… Hlavne o tom, aký môže byť život úžasný, keď nemyslíš na to, čo ľudia povedia….
