V desiatej triede k nám prišiel fotograf, aby odfotil maturantov. Bol mladý, štíhly, pekný. Okamžite som sa doňho zamilovala. A keď ma požiadal, aby som s ním fotila, okamžite som súhlasila. V utorok večer sme začali fotiť a potom sme išli spať. V stredu som sa zobudila v jeho náručí.
Naše stretnutia trvali mesiac, kým som nezistila, že som tehotná. Fotograf sa so mnou rozišiel a ja som to zo strachu nepovedala rodičom. Nosila som voľné oblečenie, takže mama si uvedomila, že som tehotná, až keď už bolo neskoro niečo s tým urobiť. Matka plakala a nahnevaný otec ma vyhodil z domu.
Neskôr sa ukázalo, že otec ma chcel len vystrašiť, ale ja som odišiel a už som sa nevrátil. Našiel som spoločnosť, ktorá bývala v opustenom dome. Vrátila som sa tam so svojím novorodencom. Susedia si našu chatku nevšímali, ale keď počuli plač dieťaťa, okamžite to nahlásili na polícii.
V dôsledku toho mi dieťa odobrali, zbavili ma rodičovských práv a vrátili ma rodičom. V tom čase som mal sedemnásť rokov. Teraz mám dvadsaťsedem. Môj syn má desať rokov. Rok so mnou pracovali psychológovia, potom som strávila ďalší rok v škole. Rodičia si moju existenciu tolerovali sami.
Stratil som duchovné spojenie s rodičmi a synom. Nefajčím, nepijem, pracujem a som v poslednom ročníku na univerzite. Viem, v ktorom sirotinci je. Často chodím do sirotinca a pozerám sa naň z diaľky. Bojím sa k nemu priblížiť – bojím sa, že ma neprijme.
Už desaťkrát som mu kúpil darček, zamieril som ku vchodu do sirotinca, ale v poslednej chvíli som sa otočil. Dokonca som sa radila s opatrovateľskou službou. Ubezpečili ma, že môžem dostať svoje dieťa späť. Ale len čo si predstavím, že sa mu pozriem do očí, okamžite ma premôže bolesť a smútok. Neviem, či budem mať odvahu osloviť svojho syna…
