Uplynulý rok bol náročný. Niekedy príde nôž do chrbta z miest, kde to nečakáte, od veľmi blízkych ľudí. S mamou bývame v dvojizbovom byte. Môj brat sa oženil pred štyrmi rokmi.
Odvtedy akoby opustil všetky rodinné väzby a tancuje podľa svojej manželky. Riadi ho, ako sa jej zachce. Snažili sme sa na neho nehnevať, hľadali sme výhovorky na to, že s nami prakticky prestal komunikovať. Ale jeho posledný čin bol príliš.
Prišiel a povedal, že mu musíme dať byt, a argumentoval tým, že má dieťa. Keby bol požiadal o finančnú pomoc, s mamou by sme sa mu snažili pomôcť a zabudli by sme na našu nevôľu.
Ale on o pomoc nepožiadal. Ani sa s nami nepokúsil porozprávať, prikázal nám byt opustiť a okamžite podal žalobu.
Tento nezmyselný súdny proces trvá už rok. Právnik nás ubezpečuje, že môj brat nemá takmer žiadnu šancu. Ak mám byť úprimný, viac ma zaujíma etická ako materiálna stránka. Majú strechu nad hlavou, žijú v byte jeho manželky. Byt je v dobrej štvrti, dvojizbový.
Moja matka a ja nemáme kam ísť. Môj vlastný brat je pripravený nechať ma na ulici a poslúchať požiadavky svojej ženy. Nechápem, prečo sa stal takýmto, pretože sa nezdalo, že by mal slabý charakter. Prečo ju teraz vo všetkom počúva a je ochotný zradiť svoju rodinu? Áno, chápem, že majú dieťa. Ale mali ho vedome.
Nemôžem povedať, že by niečo veľmi potrebovali. Obaja pracujú. Táto okolnosť robí tento akt ešte negatívnejším. Budeme bojovať o byt a jeho zvyky pýchy nebudú úspešné. Navyše nemá prakticky žiadnu šancu.