S manželom sme porodili a vychovali štyri deti: dvoch synov a dve dcéry. Všetci získali vyššie vzdelanie. Dnes každý z nich žije s vlastnou rodinou. Máme veľa vnúčat. Naše dcéry nás navštevujú, volajú nám, pomáhajú nám. Ale pre našich synov akoby sme nikdy neexistovali.
Zabudli na nás. Nevesty volajú, vnúčatá volajú. A synovia si pravdepodobne myslia, že keďže ich manželka alebo syn zavolali ich matke, opýtali sa na jej zdravie a zablahoželali jej k sviatku, sami sa už o ňu nemusia starať. My však chceme, aby sa nám ozvali. Aspoň občas. Snažíme sa im zavolať sami, ale bezvýsledne. Je jasné, že chlapci majú svoje vlastné problémy
.
Ale majú dcéry menej problémov? Naše dcéry si však na nás čas nájdu. Náš vek a zdravotný stav nám nedovoľujú riešiť naše problémy úplne samostatne. Niekedy potrebujeme pomoc. Keď som potrebovala opraviť strechu, musela som sa obrátiť na cudzích ľudí a moji synovia mi neprišli na pomoc.
Keď môj manžel potreboval pomoc s alkoholom, môj zať ho zobral do obchodov s alkoholom a moje dcéry mu so všetkým pomohli. Synovia sa obmedzili na telefonovanie… Pred rokom a pol sa najstaršia dcéra v dôsledku nehody sama stala HIV pozitívnou osobou. Teraz sama potrebuje pomoc. Mladšia dcéra sa o nás postarala.
Pred šiestimi mesiacmi však prišla o prácu a odišla pracovať do Európy. A my, dvaja starí ľudia, sme zostali bez toho, aby sa o nás mal kto postarať. Nemáme silu ísť do lekárne kúpiť lieky.
Náš dôchodok sotva stačí na živobytie, takže nemôžeme zamestnať opatrovateľku. Moja najstaršia snacha navrhla, aby sme predali dom a presťahovali sa do domova dôchodcov.
Podmienky sú tam dobré a majú potrebnú lekársku starostlivosť. Suma získaná z predaja domu stačí na zaplatenie bývania v domove dôchodcov. A ak to nebude stačiť, moja snacha pridá ďalšie peniaze. Samotná myšlienka nie je zlá. Škoda len, že nás nikto zo synov nepozval, aby sme žili s nimi.
