“- Keď si Grazyna založí rodinu, budem jej pomáhať pri výchove detí. A o mňa bude postarané v starobe… Nie je to skvelá ponuka?
– Povedal som to svojim priateľom, ale tí sa na mňa skepticky pozerali.” Toľko sa hovorí o nočných morách, o rozvodoch, o ľuďoch, ktorí si navzájom vytrhnú poslednú lyžičku a roztrhnú televízor na polovicu. Našťastie sme sa s Marianom dohodli. Rozhodli sme sa, že dom prenecháme dcére a byt, dve izby s kuchyňou, môjmu manželovi
. Zaslúžil sa o to, lebo ho zdedil po starej mame, hoci sme ho spolu zrekonštruovali a ja som doňho ako dievča vložila veľa peňazí. Vždy sa hovorilo, že keď sa stanem Mariánovou manželkou, manžel ma zapíše do katastra, ale nikdy sa to nestalo. Sama som sa oň nestarala, takže keď sme sa rozhodli rozísť, vedela som, že cez súdy nemôžem nič získať, pretože byt bol notársky zapísaný ako jeho. Keď ho Marián odovzdal (vtedy desaťročnej) Grazyne, považovala som to za dar od osudu. Konečne som mohol byť pokojný, čo sa týka budúcnosti dieťaťa i mojej vlastnej. Nemyslela som si, že niekedy budem musieť opustiť dom. Ibaže z vlastnej vôle…. – Ako to?
Dostanem dom! Budem v ňom bývať so svojím dieťaťom! – Kričala som a nechápala, ako to sudca nemôže pochopiť. A podpísal som dohodu. Prinútila ma odsťahovať sa. Všetko bolo tak, ako som si to vysnívala, keď bola moja dcéra ešte malé dievčatko a považovala ma za svoju najlepšiu kamarátku.Neuvedomovala si, že dom patrí jej, veď všetky účty som platila ja.Ale keď sa začala pubertálna vzbura, netrvalo dlho a začala na mňa kričať, že dom patrí mne, a keby chcela, “vykopne ma”. Bol som šokovaný…
Ako je to možné? Dlhuje to mne, nie sebe! Nemá toľko slušnosti, aby ocenila, čo som pre ňu celý život robil? Stále som dúfala, že je to len fáza života, že sa moja dcéra upokojí a všetko sa vráti do normálu. Budeme spolu žiť až do… konca našich dní! Aspoň môj… – Keď si Grazyna založí rodinu, budem jej po ruke, aby som jej pomohol vychovávať deti. A o mňa bude postarané v starobe…
Nie je to skvelá ponuka? – Povedal som to svojim priateľom, ale tí na mňa skepticky hľadeli. Neviem, či videli, čo sa deje s Grazynou, alebo možno len rozmýšľali zdravým rozumom. V každom prípade ani Tereza, ani Jola neboli prekvapené, že mi dcéra, len čo nastúpila na univerzitu, povedala, aby som sa… odsťahovala! Neverila som vlastným ušiam. Mám odísť z domu? Tak kam mám ísť! Počul som, že vôbec nemá záujem a že s ňou nebudem žiť, lebo má iné plány…
– Z čoho budeš žiť? Chcel som apelovať na jej rozum, ale ona mala všetko premyslené. Veď kým študujem, dostávam od otca výživné! – Stále sa s ňou môžem hádať. Pretože zákon v tejto krajine hovorí, že nemôžete vyhodiť z domu niekoho, kto je tam prihlásený a býva tam; aj keď ten dom vlastníte. – Mám sa ísť hádať s vlastnou dcérou? – Ja by som to urobil!
– Odpovedala. – Nech si ten bastard nemyslí, že má nárok na všetko! Do tohto domu ste vložili veľa peňazí, dokonca aj za posledných desať rokov, čo ste spolu. Dosiahni svoje na súde! – naliehala na mňa a Jola len prikývla, ale akosi som si nevedela predstaviť, že by som stála na súde proti vlastnej dcére. Asi by som to nevydržala, tak som to nechala tak. Odsťahovala som sa, prenajala si malú garsónku… A tak som v päťdesiatke skončila s dvadsiatimi štvorcovými metrami, ktoré ani neboli moje. Ako inak som si kedysi predstavoval, že budem žiť v tomto veku! Najprv to mala byť milujúca rodina, potom vnúčatá a hlavne vlastný dom a udržiavaná záhrada…
A teraz sa pozriem cez plot a vidím, že všetko zarastá burinou a chátra. moja dvadsaťšesťročná dcéra nezvláda ani starostlivosť o dom, ani nájomníci si robia, čo chcú! Stále dúfam, že ju to prejde a požiada ma, aby som s ňou opäť žil. možno potom nebude neskoro a dom a náš dobrý vzťah sa podarí zachrániť. Koniec koncov, je to moja dcéra, moje jediné dieťa.
