S manželkou sme dlho žili v prenajatom byte. Nechceli sme si kúpiť byt online, pretože bol drahší a trvalo by dlho, kým by sme ho splatili. Cez deň som pracoval na stavbe a večer som mal brigádu v neďalekom obchode.
Moja manželka bola tiež doma s dieťaťom, vyrábala vlastné šperky z korálok, šila a vyšívala. Žili sme skromne, nedovolili sme si nič zbytočné.
A po ôsmich rokoch sme konečne našetrili potrebnú sumu a kúpili štvorizbový byt. Pomaly sme sa blížili k nášmu snu. Zrekonštruovali sme byt a nasťahovali sa. Konečne som mohla v noci pokojne spať.
Nedávno nás prišiel navštíviť manželkin brat s rodinou. Vždy žili v chudobe, v jednoizbovom byte, a majú štyri deti. Dávame im všetky malé po našej dcére, ich synovi sme vlani pomohli do školy a často im pomáhame s jedlom a peniazmi.
Po niekoľkých dňoch pobytu u nás nám povedal, že sa nemáme nasťahovať do ich jednoizbového bytu, pretože máme jedno dieťa. Musíme im dať náš štvorizbový byt. Oni majú veľkú rodinu a my máme malú. Najprv som si myslel, že stráca nervy, ale nie, myslel to vážne. Najprv som ich nechcel uraziť, hovoril som pokojne, vysvetľoval som, že je to náš byt, ako sme naň ťažko šetrili. V dôsledku toho bolo kultúrne nemožné im to všetko vysvetliť. Po niekoľkých pokusoch som len ukázal na dvere.
Nadávali a nadávali mi a ja som ich takmer vystrčila z dverí. Odišli od nás nahnevaní a chudáci deti nechápali, prečo všetci kričia a hádajú sa.
Tak sme ich vyhodili z nášho domu. S manželkou sme sa rozhodli, že s takýmito nekompetentnými príbuznými už nebudeme komunikovať. Namiesto toho, aby nám zablahoželali a potešili sa z nás, usporiadali v našom dome trh. Byt sme si kúpili z peňazí, ktoré sme si poctivo zarobili, na všetkom sme ušetrili, takže nikomu nič nedlhujeme.
