Keď som porodila dve deti, myslela som si, že sa o mňa v starobe aspoň postarajú. Veď som celý svoj život zasvätila výchove dcéry a syna. A urobila som chybu, pretože teraz, keď som staršia a potrebujem starostlivosť, pretože sa o seba neviem postarať, nikto z nich ma nechcel vziať k sebe domov a starať sa o mňa. A je veľmi ťažké vedieť, že vaše deti vás nepotrebujú…
Vychovala som ich sama. Manžel zomrel, keď sa nám narodil syn, a dovtedy sme vychovávali dcéru. Pracovala som v dvoch zamestnaniach, aby mali všetko. Každému z nich som zabezpečila vzdelanie. A nie len tak hocijaké vzdelanie, ale vyššie vzdelanie.
Moja dcéra študovala dizajn a môj syn inžinierstvo. Obaja majú dobré zamestnanie. Keď som bola zdravá, vždy som im pomáhala s deťmi. Mám dve vnúčatá: Michaila, syna mojej dcéry, a Andriušu, dieťa môjho syna. Chlapcov som brával na krúžky a vyzdvihoval som ich zo školy. Často bývali u mňa. Jedného dňa som však ochorel priamo na ulici.
Uložili ma do nemocnice. Dcéra ma za celý čas navštívila len raz a syn mi stihol len zavolať. Po týždni ma prepustili a povedali mi, aby som sa nepreťažovala, ale potom deti priviedli vnúčatá. A viete, ako to s nimi je: chcú sa hrať, variť a brať ma na ihrisko.
O dva mesiace neskôr mi bolo ešte horšie. Poprosila som syna, aby ma vozil na kontroly, ale bol stále zaneprázdnený, tak som si zavolala taxík. Poviem vám: pre dôchodcu sú to nemalé výdavky. Čas plynul a jedného dňa som jednoducho nemohol vstať z postele. Zavolal som dcére, ale tá bola v práci a poradila mi, aby som zavolal záchranku. Odviezli ma do nemocnice.
Odvtedy som nemohol chodiť sám. Pred prepustením mi Li_kap vysvetlil, že by som nemal zostať sám a že potrebujem starostlivosť. Doma sa dcéra a syn dlho dohadovali, kto sa ma ujme.
Dcéra argumentovala tým, že má malý byt a nemá pre mňa samostatnú izbu. Môj syn sa nedal a odpovedal, že hoci má veľký byt, jeho manželka čaká dieťa a on by sotva súhlasil s tým, aby sa k nemu svokra nasťahovala. Cítila som sa taká frustrovaná, že som prežila celý život a nezaslúžim si súcit svojich detí. Prerušila som ich a povedala som im, aby obaja odišli! Nechcem vidieť ani jedného z nich! Zvládnem to sama a nebudem im na príťaž. A oni odišli. Ležala som tam a plakala do vankúša. Ako sa to mohlo stať? Ako sa milované deti stali sebeckými? Naozaj som ich tak vychovala? Celú noc som nemohla spať.
A keď prišlo ráno, bola som veľmi deprimovaná. Počula som, ako sa otvorili vchodové dvere, a dostala som strach. Ukázalo sa, že deti odišli v noci a byt bol celú noc zamknutý. A ja som nemohla vstať. Bola to moja suseda z prvého poschodia, milá mladá žena, ktorá sama vychovávala svoju dcéru. Chcela ma navštíviť. Cítila som sa tak zle, že som jej všetko povedala. Ponúkla mi pomoc, ale ak ma nepotrebujú moje vlastné deti, ako môžem prijať pomoc od cudzieho človeka? Suseda však bola asertívna.
Priniesla mi jedlo a urobila čaj. Odvtedy sa o mňa táto slobodná matka stará a ja jej dávam polovicu svojho dôchodku. Kupuje mi potraviny a varí. Zvyšok peňazí míňa na komunálne služby a iné potreby pre domácnosť. Teraz je môj život úplne závislý od cudzej osoby a moje vlastné deti sa o svoju matku nestarajú. Občas mi zavolajú a uľaví sa im, že sa o mňa má kto postarať. Nikdy som si nepredstavovala, že sa mi na konci života dostane takej zrady, a to od môjho syna a dcéry. Vychoval som nevďačné deti.
