Celý život som prežil v hlučnom centre mesta. Môj manžel chcel mať z balkóna výhľad na naše námestie v celej jeho kráse. Preto minul peniaze na pekný byt. Je preč už desať rokov a strašne mi chýba.
Keď som odišla do dôchodku, všimla som si, že sa mi v tom obrovskom byte žije veľmi ťažko. Po prvé, upratovanie mi trvá dlho, hoci používam len jednu izbu, ale všade je prach. Po druhé, komunálne služby mi zaberú polovicu dôchodku. Najviac ma štve, že mám veľa príbuzných, ktorí u vás môžu bývať aj týždeň – “Váš byt je veľký, všetci sa tam zmestíme”.
– To mi hovoria aj nepozvaní hostia. Po rozhovore s dcérou som sa rozhodla, že je čas zbaviť sa tohto obrovského bytu. Môj zať mi našiel klientov, s ktorými som vymenil svoj trojizbový byt za jednoizbový, plus slušnú sumu, ktorú som mohol použiť na výlet do kúpeľov.
Zvyšok peňazí som rozdelila medzi seba a dcéru. V novom byte urobil zať kozmetické opravy a ja som si priniesla nábytok a tiež riad zo starého bytu. Život sa mi výrazne uľahčil, pretože obchod s potravinami bol hneď oproti domu a obchod s alkoholom bol vzdialený päť minút chôdze. Nemohla som sa nabažiť svojho nového miesta. Svoj byt som dokázala upratať za pol hodiny. Príbuzní ma už nenavštevovali, pretože som pre nich nemal miesto. Dcéra a vnúčatá ma chodili navštevovať každý deň, pretože bývali neďaleko.
Uvedomil som si, že staroba by mala prebiehať v malom, ale útulnom byte. Aby som nemusel nikoho žiadať o pomoc v domácnosti. Som šťastná pri myšlienke, že si budem upratovať a variť sama.
Páči sa mi, že žijem v harmónii, kde ma nikto neruší. Môj dom vyzeral ako hotel a bol zadarmo. Možno by sa so mnou niekto pohádal. Veď to robí veľa ľudí, ale ja svoj názor nezmením.
