“Po roku som vedel, že som sa strelil do nohy. Neexistovala žiadna budúcnosť, nuž, ale nemienila som sa vrhnúť na cudzích ľudí s malým dieťaťom. Tak som si povedala, že sa prekonám a potom sa postavím na nohy. Najlepšie na tom bolo, že si vždy myslel, že som promiskuitná, bezstarostná a neviazaná.
ŁUCJA, 51 Wojteka som spoznala na univerzite, vlastne v druhom ročníku. Bol to super kamarát, dobre sa s ním rozprávalo, ale aby som bol úprimný, ani som ho nemal rád. Háčik bol v tom, že na jednej domácej párty sme obaja mali mierny výpadok pamäti. Možno to bolo všetkými percentami, možno to bola eufória po dobre vykonanej práci, netuším.
V konečnom dôsledku sme skončili spolu v posteli. Vlastne ani on, ani ja sme sa tým nijako zvlášť nezaoberali. Až kým sa mi nezačala oneskorovať menštruácia. Keď som si plná zlých pocitov urobila tehotenský test, spanikárila som, pretože sa samozrejme objavili dve malé čiarky. Vtedy sa mi zrútil svet. Pretože čo teraz? Opustiť univerzitu? Práca na čiastočný úväzok, ktorú som získal vďaka priateľstvu v prekladateľskej kancelárii matkinho priateľa?
A ako som to mala zvládnuť sama? Zapôsobilo na mňa, ako sa Wojtek v tom čase správal. Hoci očividne nebol spokojný s tým, ako sa veci vyvíjali – rovnako ako ja som neplánovala žiadny, nieto ešte trvalý vzťah s ním -, sľúbil mi pomoc. Že budeme spolu vychovávať dieťa a nejako to zvládneme. Vtedy sa mi to od neho zdalo také zrelé. Ten pokoj, ktorý si zachoval, tá pevnosť, keď hovoril o našej spoločnej budúcnosti. Aj naši rodičia dospeli k záveru, že musíme čo najskôr pohnúť vecami dopredu. A tak sme sa po necelých štyroch mesiacoch vzali.
Nebola medzi nami žiadna chémia. Spočiatku sa nám s Wojtekom žilo dobre. Zdedil dom po babičke, a hoci jeho výzdoba zanechávala stopy, akosi sa oň nikto veľmi nestaral. Aj ja som mala dôležitejšie starosti – robila som všetko pre to, aby som zostala na univerzite a neprišla o prácu, čo v mojej súčasnej situácii nebolo ľahké. Našťastie sa mi moja vytrvalosť vyplatila a nejako som to zvládol. Na druhej strane Wojtek začal pracovať ako programátor
Kvôli novým povinnostiam, ktoré ho začali pohlcovať natoľko, že nemal takmer na nič iné čas, prešiel na čiastočný úväzok. Nerozprávala som sa s ním o tom, hoci by som bola radšej, keby bol cez víkendy so mnou a novorodencom. Nakoniec som sa naučila zvládnuť to sama a neočakávať, že mi manžel s niečím pomôže.
Keď sme sa videli, bol skôr neprítomný. Na väčšinu otázok neodpovedal, bol zaneprázdnený niečím iným a sám nikdy nezačal rozhovor. Nakoniec som sa prestala vôbec snažiť a radšej som sa sústredila na prácu Po roku som vedela, že som sa strelila do nohy. Nemali sme pred sebou svetlú budúcnosť, ale nemienila som zostať na cudzom mieste s malým dieťaťom. Ani prenájom stiesneného bytu ma nelákal. Tak som si povedala, že sa budem pretĺkať a potom si to zariadim sama. najlepšie na tom bolo, že si vždy myslel, že som promiskuitná, bezstarostná a úplne nesebecká. Viac spoločných tém sme nemali.
Bol úplne ponorený do svojho profesionálneho prostredia, neustále sa rozprával s kolegami o veciach, o ktorých som nemala ani potuchy, a ani sa nesnažil predstierať, že sme rodina. len keď prišlo na financie, bol prehnane citlivý. Myslel si, že moja práca v prekladateľskej agentúre nemá budúcnosť. Mne to nevadilo, pretože som si na účet, ktorý som si tajne zriadila, mohla posielať toľko peňazí, koľko som chcela. Koniec koncov, Wojtek si myslel, že tam aj tak sotva niečo zarobím, takže by sa nemal čudovať, že na náš spoločný účet prišlo tak málo.
Preto som sa sústredila na prácu. Samozrejme, mali sme Marlenu, ktorá bola pre mňa tiež veľmi dôležitá, ale uvedomoval som si, že jedného dňa vyrastie a odsťahuje sa a ja zostanem s Wojtekom na suchu. Nechcela som sa k nemu viazať do konca života. Keď Marlena odišla na univerzitu, ako som očakávala, zostala som doma sama s čoraz nevrlejším manželom.
Teraz mu vadilo všetko – že nemám žiadne ambície, pretože už dvadsať rokov pracujem nepretržite v tej istej kancelárii a veľmi dobre nezarobím, že som sa nikdy nesnažila rekvalifikovať a že sa vlastne celé dni flákam. Vtedy som sa rozhodol, že práca je jediné miesto, kde sa momentálne cítim dobre. Tak som si brala nadčasy a občas som domov nosila preklady, ale potom som sa zamkla vo svojej izbe na poschodí, aby som nemusela počúvať Vojtekove sťažnosti.
Manžel ma vyčerpával. Mala som ho už dosť. Chcela som ho konečne opustiť, urobiť niečo pre seba a byť sama. Nepotrebovala som jeho peniaze, ktoré vždy tak starostlivo počítal, akoby som ho chcela aspoň okradnúť, uznanie alebo dokonca náklonnosť. O to posledné som sa spočiatku snažila usilovať, naivne som verila, že sa z nášho “rozumného” vzťahu vyvinie niečo romantické. Jedného dňa som mal náhodou voľno, a tak som sa vybral do cukrárne s Kaškou, mojou kamarátkou zo školy. Obe sme si chceli osladiť život, tak prečo to nevyužiť? Keď som jej povedala, koľko toho musím v najbližšom týždni urobiť, kamarátke sa rozšírili oči. Spíš niekedy? – “Končíš, Lucie,” spýtala sa. – Mávla som rukou.
– Mám svoje dôvody. Kaśka sa na mňa podozrievavo pozrela. – Nehovor mi, že niečo chystáš! Široko som sa usmiala. – Niečo chystám, – priznal som, – ale nič ti nepoviem. Všetko sa dozvieš, keď príde čas. A ja som konečne mohol povedať, že odchádzam! Presne v deň mojich päťdesiatych narodenín som sa s úsmevom pozrela na zväzok kľúčov od môjho nového domu. Hneď ako sa vrátil z práce, chcela som manželovi povedať, že odchádzam. Ani som si nenamýšľala, že by si spomenul na moje narodeniny. Vlastne na ne tradične zabúda každý rok, odkedy sa Marlena odsťahovala. Na druhej strane ma dcéra vždy zobrala do našej obľúbenej kaviarne na skvelé latte macchiato a super tortu. Boli sme tam aj dnes a všetko som jej povedala a nezdalo sa, že by ju to prekvapilo.
Veľmi dobre vedela, že si s Vojtekom už dlho nerozumieme a že sa s ním necítim šťastná. Povzbudzovala ma, keď som si vyberala úspory, hoci rovnako ako Kaśka netušila, na čo presne slúžia. medzitým som stihla pozbierať všetky svoje veci a odniesť ich do svojho bytu na druhom poschodí úplne nového bytového domu, ktorý som si kúpila pred štyrmi mesiacmi. Manžel sa vrátil pred ôsmou hodinou. Počkala som, kým si sadol do kresla pred televízor, a povedala som: “Wojtek, je čas. Udivene sa na mňa pozrel: – Ty odchádzaš? Pokrčil som plecami
– Pred časom som si kúpil byt. Ak odo mňa niečo chceš, adresu ti dám neskôr. Život sa začína po päťdesiatke A ja som konečne žil sám. Úplne sama! Marlene sa moje nové hniezdočko zapáčilo a zastaví sa pri každej príležitosti.Musím povedať, že balkón je mimoriadne očarujúci – veľká, priestranná lodžia, kde si môžeme vychutnať šálku kávy alebo čaju. Je to aj Kaškin obľúbený kútik. V poslednom čase zistila, že sa konečne môže zastaviť a stráviť so mnou nejaký čas, aj keď ma nemôže na dlho odtrhnúť od práce. Je mi Wojteka ľúto? Vôbec nie.
A keď si spomeniem na jeho tvár, keď prvýkrát stál na prahu môjho nového bytu, nemôžem si pomôcť a usmievam sa. A potom sú tu otázky: “Kde si na to vzal peniaze?” alebo “Ako si mohol niečo také pripraviť za mojím chrbtom?” Akoby sme sa aspoň občas porozprávali, ale hádam je dobré mať niekedy tajomstvá. Najmä preto, že teraz môžem v pokoji začať odznova, robiť to, čo ma baví, a nemusím počúvať večné výčitky.
