Bola som strašne šťastná, ale nedala som to najavo. Predstierala, že roní slzy, a objala svojho snúbenca. A keď sa mal vrátiť domov, išla do dediny a klamala, že jej rodičia sú chorí. Až po mnohých rokoch sa Ihor dozvedel strašné tajomstvo svojej svokry a svokra. Bola neskorá jeseň. Slnko sa skrývalo niekde ďaleko, ďaleko. Jeho ružové lúče s detskou zvedavosťou nazerali do malej chatrče.
Vzduch voňal prvým mrazom. Bol večer. Na oblohe nočný umelec maľoval zlaté hviezdy, ktoré nemohli dlho zostať na mieste a padali dole, kde ich zdvihol vietor a odniesol ich na koniec sveta.
“Tým hviezdam je teraz dobre,” šepkala si mladá žena a pozerala cez okno do nekonečnej diaľky. “Majú vietor, majú slobodu, majú všetko pre úplné šťastie. A ja…” Natália sa odmlčala a rozplakala sa. Jej duša od rána bublala ako v obrovskom kotle. Nemohla sa upokojiť. Ruky a nohy sa jej triasli a hlava jej búšila ako kladivo. Zdalo sa, že jej hlava takú bolesť nevydrží. Natália tomu však teraz venovala menej pozornosti, pretože jej srdce horelo iným spôsobom. Celý deň myslela na manželove slová.
Dnes ráno mi povedala, že je tehotná. Z celého srdca som dúfala, že Igor bude mať z tejto správy radosť, ale počula som niečo úplne iné: “Sama sa v tomto živote necítim dosť dobre, pretože potrebujem dokončiť dom a zariadiť ho. Práve som začala dostávať viac-menej slušný plat, takže sa najprv potrebujem postaviť na vlastné nohy a potom môžem vychovávať niekoho ďalšieho. Ešte nie som pripravený stať sa otcom, preto ťa žiadam, aby si išla na potrat.” Tieto slová ako ostrý jedovatý šíp prebodli srdce mladej ženy a tá vykrvácala. Natália si nikdy nemyslela, že niečo také bude počuť od svojho manžela, ktorý sa po tomto rozhovore pokojne pustil do práce, akoby to bol ten najobyčajnejší rozhovor, aký mladí manželia vedú každé ráno. Žena si objala bruško oboma rukami a cítila, ako v ňom rytmicky a ticho klopkajú nožičky dieťaťa, akoby ju varovali, aby to nerobila.
Zdalo sa jej, že dieťa jej to takto hovorí: “Mamička, drahá, chcem žiť, som tvoja krv. Aký krásny je tvoj svet. Ako veľmi chcem počuť sladký šepot modrej vody, bežať bosými nohami po zelenej levade, obdivovať lúky s voňavou pokosenou trávou, slnečný borovicový les a tienistý háj s jahodovými poliami, šíre pole, kde sa tak ľahko a sladko dýcha, cestu, popri ktorej rastú chrpy a maky, a počúvať spev spevavých vtákov. Prosím ťa, moja drahá, neber mi môj život. Tak veľmi chcem žiť! “.
Srdce mojej matky sa mi rozbúšilo v hrudi. Nedokázala zadržať slzy. Potom sa pevne a definitívne rozhodla: s manželom alebo bez neho porodí. Ale Ihorovi nikdy nepovedala pravdu. Povedala, že s jeho rozhodnutím plne súhlasila, pretože nevedela, ako by sa jej manžel v takejto situácii zachoval, keďže sa vzali len nedávno. Okrem toho nechcela žiť sama, pretože jej srdce patrilo výlučne jemu.
Preto s predstieranou ľahostajnosťou povedala, že na ten chirurgický zákrok nie je pripravená, že sa bojí. Keď ju strach prejde, hneď pôjde do nemocnice. Igor nenamietal. Presne to jeho žena potrebovala – ukradnúť si čo najviac času. Natália sa každý deň obracala k Bohu v modlitbe. Modlila sa za bezpečný pôrod. A Pán jej prosbu vypočul. Jedného dňa dostala dobrú správu. Večer, ako zvyčajne, prišiel jej manžel z práce a oznámil jej, že ho šéfovia posielajú na dva a pol mesiaca na služobnú cestu. Táto správa jej vyrazila dych.
Bola strašne šťastná, ale nedala to najavo. “Ako budem žiť bez teba?” spýtala sa a vzlykla: “Čas rýchlo plynie. Takže skôr než sa nazdáš, stretneš sa so mnou opäť práve na tomto mieste,” odpovedal muž žalostne. Čoskoro Igor odišiel. Natália zostala sama. Všimla si, že jej brucho sa každým dňom zväčšuje. Manžel jej často volal a pýtal sa jej, kedy sa rozhodne ísť na potrat.
Ospravedlnil sa, že s ňou nemohol byť v tom ťažkom období pre oboch. V odpovedi by si našla nejakú výhovorku. Dnes mu však zavolala sama a povedala mu, že je po všetkom. Operácia bola úspešná, takže sa nemusela obávať o svoje zdravie. Igor sa z tejto správy tešil, ale ženu táto lož veľmi nepotešila. Musela to však urobiť. Nemohla sa len tak zbaviť niekoho, kto sa stal súčasťou jej života.
Bol by to ten najhorší hriech, aký by si kedy mohla odpustiť. Pred manželovým príchodom Natália odišla do domu svojich rodičov. Manželovi povedala, že mu pomôže s domácimi prácami, pretože sa nezotavia a vrátia sa o týždeň alebo dva. Rodičia mali pre problém svojej dcéry pochopenie. V jej očiach videli, ako veľmi chce mať dieťa a udržať rodinu pohromade. Čoskoro sa narodil chlapec. Natália s ním strávila tak málo času, tak málo času si ho užívala.
Aj ona bola nútená vrátiť sa k manželovi, hoci jej srdce zostalo pri dieťati. Dieťa nechala v dedine, aby sa oň starali a vychovávali ho jej rodičia. Ihorovi o existencii svojho syna nikdy nič nepovedala a on o tom nemal ani potuchy. Len niekedy sa pýtal, prečo tak často chodí do dediny. “Vieš, miláčik, v akom stave sú moji rodičia. Je nesprávne na nich zabúdať,” odpovedala. Úplne súhlasil so svojou ženou. Veď mal starých rodičov, ktorí sa už nevedeli dočkať, kedy ich drahý syn príde na návštevu.
Niekedy sa hnevali, že sa dlho neozýval. Najviac zo všetkého žena čakala, kým jej snúbenec odíde na ďalšiu služobnú cestu.
Potom sa mladá matka bezhlavo ponáhľala za svojím Artemom. Tam dala svojmu dieťaťu materinskú lásku. Čas neplynul, ale zdalo sa, že beží. O niekoľko rokov neskôr sa Igorovi a Natálii narodila dcéra. Tentoraz si obaja želali, aby sa im narodila. Nemohli obdivovať svoje vlastné. Boli šťastní. Rodičia si nevšimli, že ich Svetlana už ukončila školu a nastúpila na univerzitu. Igor venoval dcére všetku svoju bezhraničnú lásku. Bol nahnevaný, keď videl svoju princeznú s nejakým mužom. Preto k nej len zriedkavo púšťal chlapcov, ktorí sa chichotali, kedykoľvek Svitľanu uvideli. Len jedna matka toľko rokov tajne zdieľala lásku medzi synom a dcérou. Ale ani jeden z nich sa necítil ochudobnený, pretože Natália bola vždy srdcom i dušou s oboma deťmi. Jedného večera začal Ihor rozhovor o svojej dcére: “Vieš, Nataša, naša Svitlana si asi čoskoro privedie do domu zaťa, lebo sa už dlho pohráva so zrkadlom.”
“Bolo by zaujímavé ho vidieť,” žene zaiskrili oči. “Dnes je ťažké nájsť slušných chlapov,” pokračoval muž. Pohľadný mladý muž, tichý ako voda. Nedávno dostal prácu a už si medzi nami získal veľký rešpekt. Nie každý to dokáže. Jeho rodičia musia byť hrdí na takého pekného a slušného chlapca. Chcel by som mať takého syna.
– Igor sklonil hlavu a zmĺkol. Natália mlčala spolu s ním. Skrývala len slzy, ktoré sa jej kotúľali po lícach. “Prečo by sme mali byť smutní?” kričal jej manžel, “pozvem ho k nám na návštevu, predstavím ho našej Svetlane a bude naším zaťom. Nebude sa môcť skryť pred našou krásou.
Dnes bol výnimočný deň. Natália s dcérou čakali na mladého účtovníka, ktorý sa Igorovi tak veľmi páčil a do ktorého sa zamiloval. Sami sa už nevedeli dočkať, kedy ho uvidia skôr, pretože ten muž o ňom povedal toľko pekných vecí. Nie každý si mohol zaslúžiť Igorovu chválu, mal takú povahu, ale tento áno, a toľko naraz! Sama Svitlana sa často zdržiavala pri okne a hľadala hosťa, bola taká zvedavá. Čoskoro bol stôl slávnostne prestretý. Kuchyňa nádherne voňala pripravovaným jedlom. Natália a jej dcéra sedeli mlčky a znepokojene. Čoskoro sa na chodbe ozval zvonček.
Spolu s ním sa rozozvučalo aj niečo v ženskom srdci. Nevedela prečo. Nikdy predtým sa to nestalo. Ale keď otvorila dvere, pochopila, hoci nie hneď. Jej syn Artem stál pred ňou, vedľa Igora. Sotva sa udržala na nohách a potom sa vytlačila von: “Konečne si prišiel k nám, synku.” A ponáhľala sa objať nečakaného hosťa.
Igor nechápal, čo sa deje. Ale potom mu Natália povedala pravdu, ktorá trápila jej srdce toľké roky. Všetci štyria nedokázali zadržať slzy, najmä Ihor. Jeho srdce bolelo najviac, keď si uvedomil, že jeho syn vyrastal bez otca a prakticky bez matky. Zdvihol trasúce sa ruky a vyslovil prvé slová: “Ďakujem ti, Bože, že si dal mojej mladej žene rozvahu a rozum. A odpusť mi hriech, ku ktorému som ju dohnal.” Potom obrátil rozpačitý pohľad k svojej rodine: “Odpusť mi, Natalka, odpusť mi, Artem, že som ťa dlhé roky pripravoval o pravú lásku v plnohodnotnej rodine.
Odpusť mi, synku, že som vyrastal ako sirota s otcom a matkou.” Igor sa rozplakal ešte silnejšie. Jeho slzy boli horké ako palina. Kvôli svojej dlhoročnej a bolestnej chybe toho toľko stratil. Teraz urobí všetko pre to, aby dohnal stratené detstvo a mladosť svojho syna. Celú dnešnú noc strávi pod obrazmi, aby v modlitbe poďakoval Natáliiným rodičom, ktorí už zomreli, za starostlivosť a výchovu svojho syna Artema, za lásku, ktorú mu dali namiesto vlastného otca.
