V parku sedela mladá žena na invalidnom vozíku. Vyzerala unavene. Bolo vidieť, že je rozrušená. Dieťa v kočíku kričalo a ona tam sedela a nič nerobila. S manželom sme boli v tom čase v parku, nechceli sme zostať doma.
Hovorila som si, aká je šťastná, že má dieťa. Ale nikdy sa mi nepodarilo stať sa matkou. S manželom sme štyridsiatnici a liečili sme sa, ale bezvýsledne. Mala som jeden vytúžený sen: stať sa matkou. Počula som plač dieťaťa, priblížili sme sa ku kočíku; zohla som sa, dieťa prestalo plakať a pozrelo sa na mňa.
Usmial som sa na dievčatko a ono mi úsmev opätovalo. Bolo jasné, že jej matka je z nej unavená. Pozerala na dieťa s opovrhnutím: Boh jej dal dieťa, ale ona ho nepotrebuje, a niekto sníva o tom, že sa stane matkou, ale nemôže porodiť. Zrazu mladá matka povedala: “Nechcem ju vidieť; ak sa vám páči, môžete si to hysterické dievča vziať preč.” Myslela som si, že žartovala, veď ktorá matka by dala svoje dieťa preč?
Ale ona trvala na svojom: “Myslím to vážne, vezmite si ju, v sirotinci povedali, že je zdravá, je v poriadku. Chcel som ju nechať v sirotinci, ale doktor ma od toho odhovoril a teraz to ľutujem.” Mala dvadsať rokov, bola sirota a vyrastala v detskom domove.
Stretla muža a zamilovala sa do neho. Čoskoro som otehotnela. Jej priateľ ju však opustil a povedal, že to nie je jeho problém. Nemohla sa dieťaťa zbaviť, a tak sa rozhodla vzdať a nechať ho v pestúnskej starostlivosti. Lekár to však odmietol a ona aj jej dcéra boli zo sirotinca prepustené. Nemá peniaze ani kde bývať. Rozhodla sa dať svoje dieťa do detského domova.
Vytiahla som dieťa z kočíka a pozrela na manžela. Rozhodli sme sa, že budeme dievčatko oplakávať celú noc. Matka na mňa urobila dobrý dojem, očividne to bola slušná žena. Povedala, že otec dieťaťa je normálny človek, len darebák.
Napísala list o opustení a ja a môj manžel sme si dievčatko vzali do starostlivosti. Z mojej dcéry vyrástlo inteligentné a krásne dievča. Náhodné stretnutie nám zmenilo život. Aj keď náhody neexistujú. Možno Boh odpovedal na moje modlitby.
