Moja suseda dnes oslávila 90. narodeniny a ja som sa jej rozhodla zablahoželať. Ale keď som vošla do jej domu, nedokázala som zadržať slzy…
Moja suseda nedávno oslávila 90 rokov. Nie že by sme si boli príliš blízki, ale nedá sa povedať, že by sme si boli cudzí. Občas som sa zastavil, aby som sa porozprával so staršou dámou, milou a zaujímavou ženou.
Tak to bolo aj začiatkom mesiaca, keď som sa dozvedela, že Mária Petrovna oslavuje nasledujúci víkend jubileum. Pozvánku na oslavu som, samozrejme, nedostala, pretože ľudia v tomto veku zvyčajne oslavy neorganizujú, ale už vtedy som vedela, že prídem s tortou a babičke zablahoželám.
Babička žila sama, manžel jej zomrel a deti sa presťahovali do iných miest. Rozhodla som sa, že neprídem príliš skoro, aby mohla oslavovať so svojimi deťmi, pretože, ako mi babička povedala, vidia sa len zriedka. Takže keď som prišla do babičkinho domu, moje prekvapenie bolo ohromujúce. Dom bol starostlivo uprataný, okolo sa šírila vôňa čerstvého jedla a babička pokojne sedela v kresle a pozerala televíziu.
“Asi už všetci odišli,” pomyslel som si a sám som tomu neveril, pretože by som si tie autá všimol. Keď si ma stará pani všimla, usmiala sa, bolo vidieť, že je rada, že ju niekto prišiel pozdraviť, a v jej očiach som videl mierne slzy; bol som si istý, že som prvý človek, ktorý ju dnes navštívil. Bolo mi starej pani tak ľúto, že som sa rozhodol zostať ešte chvíľu; podľa stola v jej dome som videl, že očakáva ešte veľa hostí.
Sedeli sme tam, stará mama ma pohostila a neskôr som sa dozvedel, že jej nikto z detí ani vnúčat ani nezavolal, aby jej zablahoželal. Ani som nevedel, čo mám povedať, bolo mi jej tak ľúto a videl som, že sa snaží zadržať slzy. Snažil som sa starenku upokojiť, ale videl som, že jej duša trpí.
V tú noc som dlho nemohol spať. Nechápala som, ako je možné, že som bola v deň svojho voľna taká zaneprázdnená, že som ani nemohla zablahoželať mame a babičke k ich výročiu. Nezabúdajte na svojich rodičov, často im volajte, navštevujte ich, vždy na vás čakajú!
