Raz som čakal na autobusovej stanici na diaľkový autobus. Vonku bola chladná jeseň. Pršalo. Môj autobus mal odísť o päťdesiat minút. Sadol som si na stoličku v čakárni, vytiahol som telefón a začal som surfovať po internete. Vedľa mňa bolo voľné miesto a na ňom sedela energická staršia pani. Začali sme sa letmo rozprávať, pretože sa očividne chcela s niekým porozprávať.
Rozhovor sa začal banálnym počasím.
Pokračoval som v rozhovore. Babička bola veľmi zhovorčivá, rozprávala mi o sebe a svojom živote. Starenka mi rozprávala o svojom živote. Povedala mi, ako jej zhorel drevený dom. Dom bol dosť veľký pre dve rodiny. Stará pani žila v jednej časti a nepracujúca rodina v druhej.
Jednej noci vypukol požiar v časti domu, kde žila rodina, a rozšíril sa aj na babičkinu stranu. Babičke sa podarilo zachrániť dokumenty, peniaze a nejaké oblečenie.
Dom zhorel do tla, chvalabohu nikto nezahynul. Po tejto udalosti išla moja babička do domu svojej dcéry v meste. Zostala u nej týždeň. Jej zať jej nič nepovedal. O týždeň neskôr jej dcéra pri raňajkách povedala: „Mami, ty chrápeš a chrapčíš!“ Dcéra jej povedala: „To je pravda.Kým jej dcéra a zať boli v práci, babička si pozbierala svoje jednoduché veci a odišla. Potom sa jej do očí tisli slzy. Zotrela si ich. „Vychovala som ju sama.
Skončila školu a univerzitu.
Pomohla som jej kúpiť byt v meste. Pomáhala som jej vychovávať dvojčatá,“ povedala babička. „To je pravda.“ V hrdle som pocítila hrču. „Kde teraz bývaš?“ obrátila som sa na starú pani. Babička odpovedala: „Vrátila som sa do svojej dediny. Nasťahovala som sa do prázdneho domu. Bývam v ňom.
Sama toho veľa nepotrebujem.“ Bez rozmýšľania som si zapísala babičkinu adresu. Vrátil som sa domov a povedal som o tomto stretnutí svojej manželke. Práve sme mali problém; hľadali sme opatrovateľku pre naše dieťa. Po krátkej diskusii sme sa rozhodli vziať starú pani k nám domov. Teraz má strechu nad hlavou a my máme milujúcu babičku.
