Pochádzam zo sirotinca. Zdalo sa mi, že mi v živote nič nevychádza, až kým mi jedna stará pani neutrela slzy… Môj život bol od detstva boj. Od narodenia som vyrastal v detskom domove: rodičia ma odložili v nemocnici a zmizli. Život v sirotinci nebol sladký a už v ranom veku som sa musel osamostatniť. Až do tínedžerského veku som každý večer trávila pri okne a snívala som o tom, že mama príde a vezme si ma preč.
V tom čase som bola posadnutá myšlienkou na mamu – mala som všetky jej fotografie, prichádzala ku mne v snoch – taká krásna a zahalená kvetmi. Ale, samozrejme, nikto si po mňa nikdy neprišiel. Ale v sirotinci som ani netušila, že môj život bude ešte ťažší. Po skončení vysokej školy som pracoval v továrni, ktorá mi poskytla malú izbu v internáte. A moji susedia boli jednoducho hrozní. Rodičia každý večer pili, deti boli ponechané samy na seba a kradli susedom rôzne drobnosti. Raz večer som sa vrátil z práce veľmi unavený: dvere do mojej izby boli vylomené a vnútri bolo všetko prevrátené hore nohami. Peniaze, ktoré som si šetril z každej výplaty, boli preč, a tak som išiel na políciu. Vedel som, že to urobili moji susedia.
– “My sme poctivá rodina, z čoho nás tu obviňuješ?” kričala moja suseda Klava, ledva sa držala na nohách. “Vypadni odtiaľto, lebo to budeš ľutovať!” zakričal jej manžel a chytiac ma za golier, vyhodil ma von do vchodu. Zmocnil sa ma odpor ku všetkému, čo sa dialo. A čo bolo najdôležitejšie, nemala som nikoho, s kým by som sa mohla podeliť o svoj smútok. Nemala som žiadnych priateľov ani rodinu. “Dieťa, prečo tak horko plačeš?” Prišla ku mne babička, ktorá sa prechádzala v parku s malým bielym psíkom, a spýtala sa ma.
Po týchto slovách mi bolo ľúto samej seba a slzy sa mi liali ako rieka. Bol to prvý človek, ktorý sa ma na mňa pýtal, a ja som sa cítila trápne. Ale bolo mi tak teplo, že som jej dve hodiny rozprávala o svojom živote. Bol už neskorý chladný večer a aj pes začal kňučať. “Anna, poď ku mne, pohostím ťa koláčom, uvarím ti čaj, zohreješ sa,” povedala babička a ja som jej neodolala a mlčky som ju nasledovala. V tú noc som zostala u Viery Ilivny a ráno sme spolu išli na policajnú stanicu. Na polícii sa konala výchovná hodina s mojimi susedmi a sľúbili mi vrátenie peňazí.
A od toho dňa som bol takmer každý večer u Very Illivny. Z práce som k tejto babičke utekala, akoby to bol sviatok. Nemohla som uveriť, že v mojom živote existuje človek, s ktorým sa môžem podeliť o svoje zážitky. Vera Iľjična bola rovnako osamelá ako ja. Manžela pochovala už dávno a Boh im nedal deti. Navzájom sme sa k sebe pripútali a ja som sa k nej ponáhľal z práce domov s vedomím, že ma niekto očakáva a potrebuje.
Raz Vera Iľivna spadla zo schodov a zlomila si ruku; požiadala ma, aby som sa k nej nasťahoval. Najprv som sa hanbila, ale uvedomila som si, že potrebuje moju pomoc. Tak sme začali žiť spolu a nakoniec na mňa babička tajne prepísala byt a daču – ani som to nečakala. Moje sny sa začali plniť – mala som vlastný domov a milovanú osobu po svojom boku. v lete sme sa s babičkou rozhodli ísť na daču a ona požiadala nášho suseda Maxima, aby nás vzal so sebou. Tento chlapík sa mi už dlho páčil, ale nikdy som si nepredstavovala, že mi bude venovať pozornosť.
Ako sa ukázalo, moja babička ma už dlho chcela dať dokopy s Maximom, ale nedávala som jej šancu, pretože som pracovala od rána do večera. A tu sedíme v aute všetci traja. Večer Maxim pripravil grilovačku, v záhrade sme prestreli nádherný stôl a sadli si k večeri.
Potom išla babička na prechádzku so psom a Maxim prišiel ku mne: “Anna, už dlho ťa milujem, asi od prvej chvíle, čo som ťa uvidel na povale.” Usmiala som sa na Maxima a objala som ho. Pred rokom sa mi o takom šťastí ani nesnívalo. Počas tohto obdobia som našla svoju spriaznenú dušu – babičku, našla som útulný domov a milovanú osobu. neprestávajte veriť!
