Toto je príbeh o mojej dcére. Teraz tu sedím a nerozumiem jej sťažnostiam na všetkých okolo nej. Žijem v inom meste a jej svokra s nimi nežije.
V deň, keď dala výpoveď v práci, pretože bola tehotná, mala k dispozícii 9 mesiacov. Počas tohto obdobia mohla pre dieťa urobiť čokoľvek. Dcéra sa celých tých deväť mesiacov spoliehala na môjho zaťa, ktorý pracoval pre troch ľudí. Ten jej sľúbil, že všetko pripraví na jej prepustenie. Od sestry si mal požičať postieľku, kočík, vaňu
. Zakázal jej kupovať veci, rozumiete, bolo to zlé znamenie. V deň jej prepustenia bolo všetko hore nohami. Jej dcéra požiadala manžela, aby si vzal dovolenku alebo voľno, a v dôsledku toho ju prišiel vyzdvihnúť neskoro vo svojom služobnom aute. Pri prepustení ju nikto neodfotil, pretože si zabudol fotoaparát. Keď som prišla domov, bola som v šoku.
Všetko bolo v neporiadku. Neporiadok v detskej izbe. V detskej izbe bol len názov a žiadne detské veci. Nebola tam žiadna postieľka, ako bolo sľúbené. Neskôr prišla moja dcéra a bola nahnevaná, že pre ňu a môjho syna nebolo nič pripravené. No, čo chcela, čo očakávala? Že sa postieľka sama zostaví?
Nikto ju ani nepriniesol, aby ju zmontoval.
Jediné veci, ktoré som mala pre dieťa, boli tie, ktoré som dostala pri prepustení z nemocnice. Celkovo som behala po obchodoch, aby som nakúpila aspoň plienky. Môj zať išiel k sestre po postieľku. Keď ju priniesol späť, ukázalo sa, že ju vzal z garáže.
Bola taká špinavá a on ju priniesol do domu s malým dieťaťom. Najviac ma rozčuľovalo rozhorčenie mojej dcéry: na čo myslela celých tých deväť mesiacov? Prečo si myslela, že sa všetko objaví hneď prvý deň po prepustení, ak pre to nič neurobíte? Aj po tom, čo mi pomohla nakúpiť veci, sa na mňa dcéra stále hnevá. Možno som pre ne mala urobiť viac.
