Váňa otvoril dvere do domu, kde akoby sa zastavil čas. Hneď ako vstúpil do domu, zaplavili ho príjemné spomienky. Všimol si hodiny v matkinej izbe. Bolo presne 12:40, keď odišla. V tej chvíli sa rozplakal. Myslel si, že je zradený syn. – Vanička, ako sa máš? Mám teraz veľa práce, zavolám ti neskôr. Chystal sa ukončiť rozhovor. – Ale minule si mi nezavolal späť…
– Mám teraz veľa práce, máš niečo dôležité? – Mohol by si prísť cez víkend? Upečiem rôzne koláče vrátane tvojho obľúbeného višňového. – Aké koláče, mami?” Usmial sa a zavesil. Iryna Volodymyrivna si v ten deň nemohla nájsť miesto na sedenie. Prelievala materinské slzy a hovorila: “Čo sa stalo môjmu synovi? Žena sa svojho syna nedočkala ani po roku.
Snažila sa mu zavolať, ale z nejakého dôvodu jej telefón ani nezdvihol. S najväčšou pravdepodobnosťou niekto telefón jednoducho vypol. S týmito myšlienkami zomrela. Suseda o tom povedala svojmu synovi. – Ako? – Mohol si prísť hneď. S tým domom treba niečo urobiť.” – Áno, – povedal Saša susedke, kým zavesil. Musel sa zamyslieť. Čo by mal za týchto okolností robiť? Všimol si, ako dlho už nekontaktoval svoju matku po tom, čo ju vyradil z čiernej listiny. Po tom, čo strávil celý večer premýšľaním, si na druhý deň ráno kúpil letenky, aby sa vrátil do rodného mesta.
Muž prišiel k vlastnej bráne, pričom nevedel, ako sa tam dostal. Plot sa už dávno zrútil a farba sa začala rozpadávať. Matka zrejme do konca života stratila schopnosť udržiavať čistotu, pretože za plotom sa nachádzala veľká plocha suchej trávy. Mohol pomôcť, ale bol zaneprázdnený osobnými záležitosťami. Keby sa trochu viac venoval svojej matke, keby ju nezanedbával, keby bol synom, ktorý svoju matku naozaj miluje… Teraz tam stojí a uvažuje o svojich synovských nedostatkoch. Dom, v ktorom vyrastal. Miesto, kde jeho matka zomrela bez toho, aby videla svojho najdrahšieho syna, sa malo predať.
Otvoril zásuvku svojho stola a uvidel veľkú hromadu listov. “Komu by mohla písať jeho matka? Aj bez toho, aby videl meno adresáta, sa zdalo, že vopred vie, na čo sú listy určené. Opatrne odstránil mašľu z jedného zväzku listov a opatrne ju vyňal. Otvoril jednu obálku a našiel matkino písmo. Týmto písmom sa matka podpisovala do jeho denníka, písala nákupné zoznamy a podpisovala pohľadnice. Keď začal čítať ostatné podpisy na obálkach, bol tam len jeden adresát. Jej vlastný syn.
Začali mu slziť oči. Bolo preňho ťažké pozbierať silu, aby prečítal čo i len jeden list. “Môj drahý chlapec, je to už rok, čo som s tebou naposledy hovoril. Zrejme je problém s telefónom, pretože môj starý mozog na to nevie prísť. Môj zdravotný stav sa však zmenil. V noci mám problémy so zaspávaním. Ale nebojte sa, zvládnem to. Aj keď viem, že si to neželáš, chcem ťa vidieť. Nie som urazená, ale… som vinná za to, že som zlá matka. Inak nedokážem pochopiť tvoje správanie voči mne.” Môjmu synovi sa začali zalievať oči slzami. Zdalo sa, že si uvedomuje, čo urobil a o koľko prišiel. Nie, nebol si to ty.
Nebol si hrozný otec! Bol som hrozný syn. Vzlykal ešte hlasnejšie. “Mami. Je mi to tak ľúto, miláčik,” povedal, ale nikto ho nepočúval. Každý deň…
Teraz pochopil, ako veľmi matke na ňom záleží. Ako dlho naňho čakala, ako hlboko ho milovala a ako veľmi mu odpustila. Bol nahnevaný, frustrovaný a zlý. V tej chvíli niekto vošiel do domu. Boli to susedia. “Váňa, čo je s tebou?” povedala a snažila sa ho upokojiť objatím. Muž mlčal a len gestom ukázal na hromadu listov. Pozrela na ne a chápavo si vzdychla.
“No, ticho, ticho,” povedala, objala ho a pohladila ho po hlave, “bola som zlý syn, nechala som ju samú. A odpusť si. Bola úprimná. Váňu to nepotešilo, ale bol si istý, že urobí všetko, čo je v jeho silách, aby si uctil matkinu pamiatku.
