Mám 60 rokov. Žijem sám. Moja dcéra sa vydala vo veku 20 rokov. Niekedy potrebujem pomoc a obrátim sa na svoju dcéru alebo na svojho zaťa. Nie som stará, ale už nie som ani mladá. Keď bol môj manžel nažive, všetko robil sám. Ale zomrel a ja prežívam ťažké obdobie. Hoci môj zať neodmieta, nie je z tejto situácie nadšený a súhlasí bez emócií.
Keď naposledy prišiel ku mne domov, privítal ma s nespokojným úsmevom a hneď sa ma spýtal, čo potrebujem urobiť.
Požiadal som ho, aby odtiahol ťažké náradie do pivnice. Nie je to preňho ťažké, je to tridsaťpäťročný zdravý muž. Ale zdalo sa mi, že sa chystá vybuchnúť ako bomba. Začervenal sa a povedal nešťastne: “Preto si ma zavolal. Jazdil som dve hodiny, aby som ťahal náradie do pivnice? Nie som nakladač. Som unavený z tvojich rozkazov.”
Previnilo som sa naňho pozrela a povedala som mu, že mu nerozkazujem, ale žiadam ho, a ak je to preňho ťažké, môže toho nechať. Vzal tašku s náradím a zišiel do pivnice. Neskôr som ho požiadal, aby išiel na trh nakúpiť. Išli sme, on ma priviedol späť, položil ťažké tašky na lavičku a chystal sa odísť.
Prekvapene som sa naňho pozrela a požiadala ho, aby odniesol ťažké tašky do bytu. On však nasadol do auta, odišiel a nechal ma stáť pred vchodom.
To som nečakal. Sám som si odniesol tašky do bytu a týždeň som zostal v posteli. Robila som si z dcéry srandu, že mi to robí jej manžel, a dcéra sa ma pýtala, pre koho kupujem toľko potravín. Mala som to za zlé svojmu zaťovi a svojej dcére. Už nikdy ich nepožiadam o pomoc. Napokon som chcel svoj byt prepísať na dcéru, ale rozmyslel som si to.
