Anna Petrovna sa cítila veľmi osamelá. Dnes má 70. narodeniny, ale namiesto toho, aby ich oslávila s rodinou, sedí na lavičke na nemocničnom námestí a plače. Jej syn ani dcéra matke nepogratulovali. Aspoň že na ňu nezabudla jej chránenkyňa a dokonca jej darovala vreckovku a ošetrovateľka ju na počesť jej narodenín pohostila jablkami.
Anna Petrovna bola v dobrom domove dôchodcov, ale tamojší personál bol k nej úplne ľahostajný. Priniesol ju sem jej syn. Žila vo svojom byte, keď ju syn požiadal, aby byt prepísala na neho; povedal, že sa vlastne nič nezmení, že tam bude žiť aj naďalej
Keď boli dokumenty hotové, syn sa presťahoval k matke a jej manželke a jeho nevesta bola vždy nespokojná so všetkým, čo Anna Petrovna robila. Syn sa matky zastal a potom mu tieto strety začali byť úplne ľahostajné. Potom si Anna Petrivna začala všímať, že jej syn a nevesta si často šepkajú. Neskôr jej povedali, aby si zbalila veci do penziónu – aby si zlepšila zdravie a oddýchla si. Matka sa mu pozrela do očí a trpko sa ho spýtala: “Dávaš ma do almužny, synku?”
Syn povedal, že len na mesiac, ale už sa nevrátil. Prešli celé dva roky a syn ani dcéra svoju matku nenavštívili. A najhoršie je, že kvôli takému synovi urazila svoju dcéru. Anna bola z dediny, tam sa vydala za Petra, žili biedne, ale mali jedlo zo záhrady. A potom prišiel na návštevu k rodičom sused z mesta a začal Petrovi rozprávať, ako dobre sa žije v meste. Dobre mu platili a hneď dostal aj bývanie
. Petro presvedčil svoju ženu, aby predali dom, kúpili byt a starý Záporožec. Jej manžel zomrel pri nehode a Anna zostala sama s dvoma malými deťmi v náručí. Pracovala vo dne v noci, umývala podlahy a upratovala, aby ušetrila čo i len cent. Myslela si, že postaví na nohy svoje deti a tie jej potom pomôžu. Ale tak to nefungovalo. jej syn jej stále robil problémy, buď splácal dlhy, alebo niečo iné. A jej dcéra Daryna sa vydala a snažila sa s manželom našetriť na vlastný dom.
V tom čase jej matka dávala všetky peniaze synovi a dcére vôbec nepomáhala, a preto mala Daryna často konflikty a hovorila: “Keď nedáš mne, nedávaj mu, šetri si na starobu.” Neskôr jej synovi diagnostikovali chorobu, ktorá si vyžadovala peniaze na liečbu. Vtedy už mala dcéra našetrenú potrebnú sumu na bývanie, ale požiadala o niečo navyše. Anna nevedela, čo má robiť: synovo ochorenie nebolo vážne, ale jeho zdravie bolo predsa len dôležitejšie, a tak mu peniaze dala. Jej dcéra sa urazila, ale nič nepovedala a vzala si s manželom pôžičku.
Neskôr sa oženil aj jej syn a rozhodol sa kúpiť dom. Daryna sa to dozvedela a povedala jej, že už nie je jej matka a že ak má ťažké obdobie, nemá ju kontaktovať. A už dvadsať rokov sa nerozprávali. Keby mohla vrátiť čas, ešte by sa im obom venovala, syna by naučila samostatnosti; tak veľmi sa hanbila za dcéru, lebo ju práve vydala a starala sa o syna. Rozmýšľala o tom, keď zrazu počula: “Mami!
Srdce sa jej rozbúchalo. Pomaly sa otočila. Dcéra. Daria. Nohy sa jej podlomili, takmer spadla, ale dcéra pribehla a zdvihla ju. “Ach, už dávno som ťa hľadala, môj brat to dlho nechcel priznať, ale pohrozila som mu, že budem žalovať byt, a on sa rozišiel.” S tým vošli do budovy a sadli si na gauč v hale. Dlho sa rozprávali. V tom čase mala Anna Petrovna už dve vnúčatá a teraz vďačne pomáha svojej dcére. Všetky žijú spolu v trojizbovom byte a Dariinmu manželovi to nevadí.
On a jeho manželka sú celý deň v práci a deti sa doma nenudia. Anna Petrovna je teraz vďačná za každý deň v rodine, kde sa cíti potrebná, a na dni v internáte zabudla ako na zlý sen.
