Keď mi zazvonil telefón a volala moja svokra Tamara Igorivna, bola som prekvapená. Pracuje v Taliansku a so synom sa zvyčajne kontaktuje len v nedeľu, keď má voľno. Napriek tomu, že sme manželia už osem rokov a máme dve deti, stretli sme sa s ňou len trikrát.
Väčšinu času žije moja svokra v Taliansku s inou rodinou a neplánuje sa vrátiť na Ukrajinu. Dala nám tu byt. Ten nečakaný telefonát ma naozaj prekvapil.Moja svokra sa ma pýtala, prečo moji rodičia finančne nepodporujú našu rodinu tak ako ona.
Hnevalo ju, že môj manžel pracuje v niekoľkých zamestnaniach a moji rodičia podľa jej názoru pre nás nič nerobia. “Je to podľa teba spravodlivé?” spýtala sa. V ten večer som o tom diskutovala s manželom.
Vysvetlil mi, že v našej kultúre mladej rodine zvyčajne pomáhajú obaja rodičia. Ubezpečil ma však, že chápe, že moji starší rodičia nemusia byť schopní pomôcť.
A predsa jeho slová: “Snažili sme sa o finančnú nezávislosť, dokonca sme si zo spoločných úspor kúpili auto. Manžel mi vysvetlil, že neočakával žiadnu pomoc, tak to jednoducho v našej dedine chodí, a preto sa jeho mame zdal postoj mojich rodičov k nám zvláštny.
Prešlo niekoľko dní a ja som sa stále neukľudnila a od tejto témy som sa nepohla ďalej. Sú takéto tradície vôbec ešte aktuálne? Sú všetci rodičia povinní poskytovať podporu, aj keď je to fyzicky možné?
