Život osamote bol pre mňa vždy normou. Odkedy som sa v sedemnástich rokoch odsťahovala od rodičov, vždy som bola ponorená do štúdia a práce a nikdy som nemala čas ani záujem o romantické vzťahy. Mala som niekoľko krátkodobých vzťahov, ale nič vážne ani sľubné.
Počas jednej z bežných návštev u gynekológa som sa dozvedela krutú správu, že mi bola diagnostikovaná neplodnosť. Keď som odchádzala z ordinácie, zavolali mi z neznámeho čísla, že moja matka je v nemocnici. Ponáhľala som sa do nemocnice a obávala som sa o matkin stav.
Keď som prišiel do matkinej nemocnice, stretol som sa s lekárom, ktorý ma ubezpečil, že všetko je v poriadku a o niekoľko dní ju prepustia. Vtedy som si nevedel predstaviť, že sa čoskoro do seba zamilujeme a dokonca sa vezmeme.
A tak, keď sme spolu trávili čoraz viac času, uviazali sme uzol malou, skromnou svadbou. Môj manžel mal už dve deti z predchádzajúceho manželstva, ktoré žili s ním. Keďže som nemohla mať vlastné deti, rada som sa im stala dobrou matkou. Necelý rok po tom, ako sme začali spolu žiť, som zistila, že som tehotná, napriek tomu, že mi bola diagnostikovaná neplodnosť.
Mala som dve deti a snažila som sa všetko zvládnuť sama, kým bol manžel v práci. Vychovávať 4 deti bolo ťažké, ale prinieslo mi to veľké šťastie.
Na promócie môjho najstaršieho syna prišla aj jeho biologická matka. Bola arogantná a správala sa, akoby synov celé tie roky vychovávala sama, hoci im po maturite nikdy nepopriala ani k narodeninám.
Prekvapilo ma, že si na synovu promóciu vôbec spomenula. Počas slávnosti musel každý absolvent odovzdať kyticu kvetov svojej najbližšej osobe.
Môj syn mi daroval krásnu kyticu ľalií, mojich obľúbených kvetov, so slovami: “Ďakujem ti za všetko, mami! Ďakujem, že ma máš! Bola som ohromená emóciami, prijala som kyticu a rozplakala som sa. Napriek tomu, že nie som ich biologická matka, moji synovia ma považujú za svoju vlastnú osobu, a to je pre mňa všetko, na čom záleží.
