DIVNÝ Synu, vezmi ma domov, vezmi ma domov, synu. Schovám sa niekde v kúte, cez ústa si dám vreckovku, aby som nekašľal, a zostanem pár dní doma. 09.07.2023 Otec, vezmi ma domov na Veľkú noc, vezmi ma domov, synku.
Schovám sa niekde v kúte, na ústa si dám vreckovku, aby som prestal kašľať, a strávim pár dní vo svojom dome, kde sa steny hojia. “Nemôžem to tu vydržať.” “Si ako dieťa, otec. Je ti teplo, čisto, máš čo jesť, ešte niečo prinesiem z domu, kúpim lieky.” – Nie som hladný, Vasja, už rok som nebol doma, – snaží sa starý Petro pozrieť synovi do očí, – zostal som v paláci jediný, všetkých odviezli domov, – no, no, no, do sviatkov zostávajú ešte štyri dni. Vezmem si ich.
Vasiľ sa otočil k oknu a šťastný Petro sa začal prechádzať po paláci, pričom synovi povedal, že je mu oveľa lepšie. Keď zostal sám, pozrel sa von oknom. Jar… plačúce vŕby, ktoré niekto vysadil na nemocničnom dvore, rozkvitli a zazelenali sa. Všade bolo také ticho… Nie všetkých si na sviatky odviezli rodiny, ťažko chorých a tých, ktorí už nikoho nemali.
Petra opäť začala obklopovať samota a v hrudi pocítil tieseň. “Ako vydržím ďalšie štyri dni? “Keď sa vrátim domov, pôjdem rovno na cintorín za Máriou. Srdce mi puká pri pomyslení, že si odišiel. Ľahké obláčiky plávajú a plávajú po modrej oblohe, potom sa nahromadia, potom zblednú a zrazu sa stratia v nekonečne.
Biele prikrývky na nemocničných posteliach, vôňa liekov a ticho, ktoré nevedomky deprimuje a krváca dušu, ktorá túži ísť na rodný dvor, kde sa objavila prvosienka. – “Bože, Bože, veď ma domov, borovica pri bráne šumí a Máriin hrob šedne od smútku za mnou, veď ma domov na deň, dva, a potom si so mnou rob, čo chceš,” šepká Petro a dusí sa kašľom. – “Vira, privediem otca na sviatky domov,” pozrel Vasiľ do manželkiných očí a pokúsil sa objať jej plecia. Vira nervózne pohla ramenom a vytrhla sa z objatia. “Vieš, že tvoj otec má tuberkulózu a môže nakaziť celú rodinu.
– Likérka však tvrdila, že už dlho neprodukuje bacily TBC. Takže pre ľudí, ktorí ho pijú, nie je nebezpečný. – Veríte likérkam?
Už neverím nikomu a ničomu. Títo lekári už ničomu nerozumejú. Lieči nás alkohol? Viac chorých ľudí znamená viac peňazí. Chcete nás odsúdiť na večnú chorobu a smrť? Vera sa uzavrela a až do večera sa s Vasyľom nerozprávala a v noci dlho plakala a hovorila, že ju Vasyľ nemiluje. Pripínal si ženu k hrudi, bozkával jej slzami zaliatu tvár, ospravedlňoval sa a opakoval, že otcovi sa nič nestane, ak zostane na sviatky v obchode s alkoholom. V sobotu Petro neodišiel od okna. S bolesťou sledoval, ako sa slnko pohybuje po oblohe, a na listy, na zelené výhonky trávy a na krásne mladé bociany, ktoré krúžia vysoko a vysoko.
– “Je ešte skoro večer, ale prídeš, synku, poď za mnou, prídeš, Vasja. Niekde v kostole odstránili námestie. Mária sedela pri Božom hrobe celú noc z piatka na sobotu. “Prečo nás ukrižovali, Ježišu?” Peter povedal: “Pre naše hriechy, nie pre tvoje, veď ty si bol bez hriechu. Bezhriešny, ale zomrel si v takých mukách, aby si nás hriešnikov zachránil. Odpusť mi, ak sa sťažujem, a nenechaj ma samého, neopúšťaj ma. Počul som, ako lekár povedal môjmu synovi, že ma smie na niekoľko dní vziať domov, že už nie som taký, aký som bol. Slnko sa začalo skláňať k západu a posielalo svoje posledné lúče k mladej krčme. “Prečo ťa nezobrali domov?” Staršia žena, ktorá priniesla jedlo, sa súcitne pozrela na pacientku.
Ten neodpovedal, pretože mal kŕč v hrdle. Keď o chvíľu išla pozbierať riad, videla, že sa jedla nedotkol. S ťažkým povzdychom odniesla všetko do kuchyne. Petro na chvíľu pocítil prítomnosť svojej mŕtvej manželky Márie v dlani. Ten pocit bol taký silný, že takmer omdlel. V hrudi mu búšilo, svet akoby sa čudne triasol a oči nemohol spustiť z plačúcej vŕby, ktorá tak smutne spúšťala svoje krásne rozkvitnuté konáre. Oprel si horúce líce o studený vankúš a ležal tam až do rána, nezatvárajúc oči.
Mesiac nakukoval cez veľké okno, schovával sa za mraky a potom sa spoza nich vynáral a vrhal svoje chladné odlesky na jeho bledú, chorobou unavenú tvár a suché, lesklé oči, v ktorých sa odrážala nevyslovená túžba. Skoro ráno na Veľkú noc sa Vasiľ, Vira a osemročný Roman vybrali do kostola. Po bohoslužbe chceli ísť do nemocnice, ale Vieru navštívila rodina. Až do večera sedeli pri bohatom sviatočnom stole, blahoželali si k sviatku a spievali “Kristus vstal z mŕtvych!”. Vasiľ pocítil v hrudi taký neopísateľný smútok, že to nevydržal a vyšiel von.
Kostolné zvony zvonili na počesť sviatku a smútok sa zmenil na strašnú bolesť srdca, ktorá mu pálila srdce. Spomenul si, ako raz na Veľkú noc ako desaťročný chlapec ležal na jednotke intenzívnej starostlivosti po operácii slepého čreva. Nikto z jeho rodiny ho nesmel navštíviť, ale jeho otec stál celý deň za oknom. Cez slzy sa na Vasyľa usmieval, modeloval zvieratká z plastelíny a ukazoval mu ich. Liek odháňal otca od okna, ten odišiel, znova sa otočil a stál tam, kým Vasyľka nezaspal. Keď sa na druhý deň na svitaní zobudil, videl, že otec sa znova pozerá do okna. Dodnes nevie, kde otec v tú noc spal
. Po odprevadení hostí Vasiľ asi hodinu smutne sedel a potom si šiel ľahnúť. Nemohol však zaspať. Vera sa k nemu pritisla, bozkávala ho a nežne mu šepkala, že ho miluje. Ráno, keď pripravovala tašku s jedlom pre otca, vložila do nej chutnú kravičku, drahé sladkosti a niekoľko najlepších mandarínok. Vasiľ sa cítil taký prázdny, že ledva počul jej slová. V obchode s alkoholom ho zarazilo ticho na chodbách.
Nečakal na výťah a vybehol po schodoch na siedme poschodie. Otcova posteľ bola normálna, len pružiny boli čierne a ostro kontrastovali s belosťou postelí. Sotva bol schopný pohnúť ťažkými nohami, Vasyl pristúpil k službukonajúcej sestre. Bez toho, aby čakala na otázku, potichu povedala, že to nikto nečakal. “Infekcia zlomila otcovi srdce tesne pred Veľkou nocou. Robili sme všetko, čo bolo v našich silách, ale, žiaľ, nedokázali sme urobiť všetko. A ten film.
