Mám dom v dedine, ktorý som zdedil po babičke z otcovej strany. Mala ma veľmi rada a ešte za svojho života zapísala dom na moje meno. Navštevoval som ho len zriedka. Tento rok som sa konečne rozhodol ísť, aby som zistil, v akom stave je dom, aby som ho opravil. Keď som prišiel, bol som veľmi prekvapený: v dome bývali susedia.
Svoj chátrajúci dom prenajímali rybárom, ktorí si prišli zarobiť. V dedine je veľké jazero a pre miestnych obyvateľov je to jediný zdroj príjmov. Kedysi tu bola rybia farma, ale prestala fungovať a teraz je v jazere veľa rýb. Naši susedia sa rozhodli nasťahovať do môjho domu a žili z peňazí, ktoré získali z prenájmu svojho domu.
Zdvorilo som ich požiadal, aby môj dom opustili, ale odmietli. Jedna staršia žena mi povedala, že som mladý a môžem žiť aj na ulici. To ma nahnevalo: znamenalo to, že v mojom dome pre mňa nie je miesto, že som zbytočný. Musel som sa vrátiť do mesta a čakať, kým sa moji susedia spamätajú.
Oni sa však nechystali opustiť môj dom. Presvedčili ma, aby som sa ho vzdal: “Čoskoro odídeš, v dedine nie je čo robiť, nezostáva nám veľa času a v našej ruine sa ťažko žije.” Snažil som sa im vysvetliť, že musia odísť, lebo dom patrí mne. Nechceli nič počúvať. Bol som bezradný, nevedel som, čo mám robiť.
Môj priateľ mi poradil, aby som vyhľadal pomoc polície. Na moje prekvapenie mi miestny okresný policajt poradil, aby som starších ľudí nechal na pokoji, pretože v dedine aj tak nebudem bývať. Rozzúril som sa, vysvetlil som mu, že je to môj dom a nemienim sa oň deliť s cudzími ľuďmi, ktorí sa doň vlámali bez môjho súhlasu.
Miestny policajt mi odmietol pomôcť. Rozhodol som sa dom predať, nemal som inú možnosť. Nakoniec som našiel kupca a dohodli sme sa. Svoj dom som predal za veľmi nízku cenu, ale susedia ho nechceli pustiť; robili mi scény a nazývali ma egoistom, bezcitným a bezcitným.
