Pri stole deťom všetko povedal, pretože chceli vedieť, kto zdedil majetok. Syn vstal od stola s krikom a povedal, že do domu už nikdy nevkročí.
Dcéra a jej chamtivý manžel si dokonca vzali televízor, ktorý kedysi dostali ako svadobný dar, ale nechali ho u nás doma, pretože vo svojom byte mali novší model
Žila som veľa rokov, mám dve deti, ale život to zariadil tak, že žijem sama. Manžel mi zomrel pred šiestimi rokmi a moje deti žijú oddelene.
Nikdy som nič neľutovala, čo sa týka mojich detí, vždy mali nové hračky, kvalitné oblečenie, veľa rôznych dobrôt, ktoré si mnohí iní rodičia v tom čase nemohli dovoliť. Každý rok sme mali dovolenku pri mori – chodili sme do Odesy, niekoľkokrát sme boli v zahraničí.
Môj manžel pracoval ako manažér v jednej z najväčších tovární v oblasti a žilo sa nám dobre. Každý si tak žil pohodlne, ale život si to prispôsobuje po svojom. Manžel dokázal zabezpečiť deťom prístrešie, urobil dobré opravy, objednal kvalitný drevený nábytok – neľutoval.
Keď manžel ochorel, najprv sme ich o pomoc nežiadali, lebo sme mali odložené peniaze, ale jeho stav sa zhoršil a potrebovali sme ešte viac peňazí, a keď sme požiadali o pomoc naše deti, najstarší syn nám dal peniaze, ktoré sme potrebovali na liečbu, ale hneď nás upozornil, že viac peňazí nemá, takže budeme musieť požiadať jeho dcéru, nie jeho.
Poďakoval som mu a mlčky som odišiel domov. Bolo ťažké uvedomiť si, že deti, ktorým ste celý život dávali to najlepšie, teraz nechcú pomôcť vlastnému otcovi. naša rodina mala veľa priateľov. Môj manžel vždy pomohol každému, kto potreboval pomoc.
Takže po rozhovore so synom som sa naňho už neobrátila a neobrátim sa ani na dcéru, pretože má lakomého manžela, ktorý šetrí svoje deti na nákup dobrot, pretože počíta každý cent. Na začiatku nám pomáhali jeho podriadení, ktorí mi každý mesiac posielali peniaze.
Som im za to vďačná. Môj manžel sa zotavil, ale o dva mesiace neskôr dostal infarkt. Celý svoj majetok prepísal na mňa. Povedal: „Zanechal som dosť pre deti a všetko ostatné je tvoje.“
Syn a dcéra boli dokonca trochu nahnevaní, že im otec nič nezanechal, ale čo čakali? Kým bol chorý, bol v nemocnici len dvakrát, a keď sa uzdravil a vrátil sa domov, nenašli si ani jednu voľnú hodinu, aby otca a matku navštívili! Spočiatku bolo ťažké uvedomiť si, že som teraz sama, ale časom som sa s tým zmierila. Moje deti prichádzali veľmi zriedkavo, takže som nevidel ani vnúčatá.
Dcéru a potom syna som navštívil niekoľkokrát, ale bolo jasné, že ma neradi vidia, takže som ich nikdy nenavštívil na dlhšie ako na jeden deň; vždy mi pomohla suseda. Bola z veľkej rodiny, ale vždy si našla čas, aby ma navštívila, a keď som bola chorá, starala sa o mňa, kupovala mi lieky a niekedy so mnou chvíľu aj bývala.
Po dlhej chorobe, o ktorej moje deti ani nevedeli, som sa rozhodla spísať závet. Svoj byt, auto a malú daču som prepísala na susedku Annu. Tomuto dieťaťu som bola veľmi vďačná za to, že sa o ňu stará, takže som svoje konanie neľutovala.
Deti mi zavolali v deň mojich narodenín. Poďakovala som im za blahoželanie a povedala som im, že som spísala závet. Len čo sa to dozvedeli, hneď povedali, že prídu všetko skoordinovať, pretože to nebol telefonický rozhovor. Nevadilo mi, že som im všetko povedal z očí do očí. Takto aspoň prejavili iniciatívu a prišli za mnou.“
Nasledujúci víkend prišiel môj najstarší syn a neskôr aj dcéra s manželom. Anna mi pomohla uvariť večeru a prestrieť stôl a potom odišla domov – o mojom rozhodnutí ešte nevedela. Deťom všetko povedala priamo pri stole, pretože sa nemohli dočkať.
Môj syn vstal od stola s krikom a povedal, že sem už nikdy nevkročí, a dcéra s chamtivým manželom si dokonca vzali televízor, ktorý kedysi dostali ako svadobný dar.
Tak som zostala sama s dvoma deťmi, ktoré sa starali len o dedičstvo, a nie o vlastnú matku. Bolo mi ľúto, že sa moje deti stali takými, ale pre ne sa všetko meria peniazmi a ich matka je nikto.
