Tak sa stalo, že hneď po maturite sa mi naskytla príležitosť ísť pracovať do Európy. Samozrejme, že som išiel a mama ma v tomto rozhodnutí podporovala. Žili sme vtedy všetci spolu, ja, mama a môj mladší brat. Môj brat vtedy ešte chodil do školy. Otec zomrel, keď som práve nastupoval do ústavu, ale vždy sníval o tom, že pôjdeme do sveta, takže som veľmi chcel splniť jeho sen.
Moja mama potom už s nikým nechodila, venovala sa bratovi a mne, hoci by nám nevadilo, keby mala svoj osobný život. Ale veľmi milovala môjho otca, takže takúto myšlienku ani nepripúšťala. Tak som odišiel. Komunikácia s rodinou bola zriedkavá, vtedy sme doma nemali počítač, takže len veľmi zriedkavé telefonáty, lebo boli drahé.
Z maminých slov som sa dozvedela, že sa im darí. Čas plynul, Andrij, môj brat, vyrástol a priviedol si do nášho bytu priateľku. Mama povedala, že sa čoskoro vezmú, pretože Maria už čakala dieťa. Bol som šťastný a zároveň som sa obával, že môj brat nemá čas získať vzdelanie. Bol som mimo domova osem rokov.
Osem dlhých bolestných rokov. Ale získal som neoceniteľné životné skúsenosti. Prišiel čas, keď som si uvedomil, že už nemôžem pokračovať. Že sa naozaj chcem vrátiť domov a navštíviť svoju rodinu. Napokon, môj synovec už začal chodiť do školy a ja som ho nikdy nevidel. A mame som strašne chýbala. Prišla som nečakane, s darčekmi.
Dvere mi otvorilo neznáme dievča.” – Pozdravy! “Vy musíte byť Mária.” “Áno, a kto ste vy?” Pustila ma dnu a zavolala môjho brata. Objali sme sa a zoznámili sa s jeho ženou. Spýtala som sa: “Kde je mama?” Brat sa pozrel na podlahu, ale jeho manželka Mária mi odpovedala: “Mama tu už dávno nebýva.” Hneď som si uvedomila, že niečo nie je v poriadku.”
– “Kde býva?” – “No, teraz býva na internáte.” – “Čože?” pozrela som na brata, ale on mlčal, nesmelo sa pozeral do diaľky.” – “Andrej, vysvetli mi, čo sa deje?” – “Áno, drahý, nečakali sme ťa, si tu a dožaduješ sa nejakého vysvetlenia. Choď za mamou a spýtaj sa jej, – odpovedala mi pohotová Máša.
Povedal som im, že sa vrátim, a odišiel som k mame. Toľko sĺz, toľko emócií. Zistila som, že keď Andrij priviedol Mášu do bytu, hneď jej pridelil úlohy. Ona nosí dieťa, jej manžel pracuje a moja mama robí všetko okolo domu. Mama vtedy nič nehovorila, v podstate tak žili aj pred ňou, ale už vtedy bolo jasné, že Máša je veľmi statočné dievča.
Po Máriinom pôrode musela jej matka odísť z práce, aby sa mohla starať o vnuka, a Máša radšej neplytvala mladosťou na plienky. Mama mala svojho vnuka veľmi rada a nemohla ho odmietnuť. Keď však dieťa dovŕšilo päť rokov, jej snacha povedala, že sa v dvojizbovom byte tiesnia. “Dieťa potrebuje samostatnú izbu.”
“Našla som vám úžasnú spálňu. Bývajú tam tvoji rovesníci, ver mi, nebudeš sa nudiť. Z jej bytu do prenajatej izby v internáte! Bola som ohromená drzosťou svojej nevesty a ľahostajnosťou svojho brata! Potom mi mama povedala, že jej vnuka aj tak privedú, málokedy trávi noc doma.
Vraj mladí ľudia potrebujú bývať. skutočne, Váňa, keď prišiel zo školy, išiel k mojej mame, nie k sebe. Rozhodol som sa, že jej predám svoj podiel v byte a nechám ju bývať v internáte samu. A keď bude chcieť, nech ide s ňou aj jej brat.” “Predávam svoj podiel, odkúpite ho?” “Čože?
Toľko rokov ste boli preč a teraz ste prišli a chcete od nás peniaze? Máme dieťa. – Opakujem ti to. Odkúpiš môj podiel, alebo ho mám predať? Večer prišla Máša s bratom do matkinho internátu. Ja som bol u matky. “Tak keď od nás žiadaš peniaze, musíš si Váňu vychovať sama!”
Pochopil som, že syna nechcú. Ochotne súhlasili. Ivanka a moja mama odleteli so mnou do nového života. O tri roky neskôr mi zavolal brat. Povedal, že Mária odišla za iným mužom a on je teraz úplne sám. Po čase predal byt a priletel k nám. Nemohol som mu zakázať komunikovať s Váňou, pretože bol jeho otcom.
