Keď som večer prišla do pôrodnice s kontrakciami, čakali sme s manželom štvrté dieťa. To znamená, že v tom čase bola naša rodina už “beznádejne veľká”. Môj druhý a tretí chlapec sú dvojčatá, hoci ani ja, ani môj manžel sme v rodine nemali dvojčatá.
Preto, keď som opäť otehotnela, hlavná rodinná otázka (samozrejme, s nádychom humoru) znela: “Čo ak to budú opäť dvojčatá?”. Naši starí rodičia boli veľmi prekvapení a najprv sme museli každému pomôcť. Vďaka ultrazvuku bolo možné pri druhom vyšetrení zistiť, či som dvojča alebo nie.
Ale nie, štvrtý “nindža” chodil sám. Nakoniec sa všetko skončilo… Umiestnili ma na platenú jednolôžkovú izbu, ktorú sme si s manželom vopred zaplatili. O pár hodín neskôr mi priniesli dieťa, aby ma nakŕmili. O niekoľko minút neskôr prišiel do mojej izby vedúci lekár a s tupým pohľadom povedal: “Máme tu situáciu…
Osemnásťročná žena dnes ráno porodila dievčatko, napísala list o opustení, zavolala si taxík a odišla z pôrodnice. Po pôrode ledva chodila, ale v nemocnici nechcela zostať ani o minútu dlhšie. Hádzala záchvaty hnevu, takže sme ju museli pustiť.
– A dievča je také krásne, zdravé. A ty, ako viem, si veľmi chcela dvojičky… – Rozmýšľala som… Možno by si si mohla vziať dieťa? – A napíšeme, že si porodila… – Nechcem dať dieťa do sirotinca. Aký život tam čaká dieťa? Slzy len ….
– Samozrejme, je to nelegálne, môžete absolvovať oficiálny postup adopcie, ale trvá to MESAČNE a nie je isté, že vám ho vrátia. – A celý ten čas bude dieťa v útulku. Je to škoda… Úprimne povedané, bola som ohromená… Vedúcu centra, Ľubov Stepanovnu, som dobre poznala. Bola to príjemná žena, veľmi milá. Komunikovali sme za múrmi pôrodnice. Asi preto sa na mňa obrátila s takou “úlisnou” ponukou
