Kedysi dávno žili manželia, hoci v skutočnosti to boli starí rodičia. Brali sa v 18 rokoch a zlatú svadbu oslávili v 68 rokoch. Oslavovali veľkolepo: v reštaurácii, s celou rodinou, s darčekmi, s piesňami a tancami, a dokonca dostali certifikát od starostu.
Niekoľko dní po oslave ide muž za svojou prvou láskou. Za dievčaťom z dvora, do ktorého sa zamiloval v 14 rokoch a ktoré stratil v 17 rokoch. Po toľkých rokoch sa stretli na Odnoklassniki a môj starý otec si uvedomil, že “k prvej láske sa vždy vraciame”. Rozhodol sa, že nikomu nepokazí dovolenku.
Po večierku sa porozprával s manželkou, všetko jej vysvetlil a odišiel z domu. Jeho manželka je šokovaná, jeho deti a vnúčatá sú smutné. Len starý otec a jeho nová priateľka sú šťastní. Jeho synovia sa ho snažili upokojiť, ale starý pán povedal, že chce stráviť aspoň posledné roky života so ženou svojich snov.Keď som počul tento príbeh, hneď som si pomyslel, že môj starý otec bol dobrý človek.
Niektorí ľudia nerobia také veci ako on ani vo svojich dvadsiatich rokoch a v dnešnej dobe, žiaľ, mnohí ľudia žijú podľa svojho rozumu, nie podľa svojho pohlavia. A môj starý otec sa riadil svojimi pocitmi. Potom som sa zahĺbil a ľutoval som svoju ženu. To, že zostala sama vo svojich sedemdesiatich rokoch, nebolo nič v porovnaní s myšlienkou, že sa zdalo, že žijú dobre, ale jej manžel ju zrejme opustil kvôli inej žene.
A nielen opustil, ale ešte horšie – už 50 rokov bol zamilovaný do inej ženy! V tomto príbehu, nech všetko zvažujem akokoľvek, nemôžem sa postaviť na žiadnu stranu. Je tu toľko “čo by bolo, keby”. Vo všeobecnosti rozumiem svojmu starému otcovi, jeho manželke aj rozvedenej.
Aj v dvadsiatke, aj v sedemdesiatke si človek chce uchmatnúť kúsok šťastia a žiť s ním. Ale tento príbeh sa mi zdal tragickejší ako milostné príbehy dvadsiatnikov a dvadsaťpäťročných. Je tu viac histórie, viac zainteresovaných ľudí, viac nevypovedaných vecí, viac nemilovaných a premilovaných…
